„Šírením zlomyseľných klebiet nezraníte len klebetníka, ale aj osobu, ktorú ohovárate hrubým a nezrelým spôsobom.“
Klebety môžeme definovať ako „prázdne reči“ alebo „táranie“, ktoré sa týkajú osobných záležitostí druhých ľudí. Sú to odporné a bezcenné činnosti.
Mnohí ľudia však klebetia. Prečo to vlastne robia?
Z času na čas sa zapájame do konverzácie, ktorá zahŕňa klebety, alebo túto konverzáciu dokonca podporujeme. Klebety dnes počujeme z rôznych médií, ako sú televízia, rádio, či bulvárna tlač.
Je pravda, že ohováranie môže byť lákavé. Platí to najmä v prípade, že ohovárame osobu, ktorej sa chcem pomstiť.
Obyčajný rozhovor môže niekedy prerásť až do ohovárania, ak jeden z prítomných nadhodí nejakú klebetu. Zapojiť sa do takéhoto rozhovoru sa vám môže zdať byť lákavé, ale väčšinou je to zlý nápad.
V takejto situácii je pocit viny veľmi dôležitý. Môže sa totiž stať, že v danej situácii tam budú prítomní ľudia, ktorí sú blízki osoby, ktorú ohovárate. Ako sa budete potom cítiť? Pravdepodobne nie veľmi dobre.
Ľudia, ktorí radi klebetia, nemávajú dobrý pocit o sebe. Niektoré klebetnice sa cítia byť nechcené alebo nezaujímavé, a preto sa rozhodnú prezradiť niečo, čo vzbudí záujem ľudí okolo nich.
Takýmto spôsobom tak pocítia buď úľavu, že ich prijali alebo výčitky za to, že ranili niekoho iného.
Čo stojí za klebetami z pohľadu psychológov
Klebety sú dnes obľúbenou témou mnohých psychológov. Tí ich skúmajú z dvoch hľadísk. Zamýšľajú sa nad škodou, ktorú dokáže spôsobiť klebetník a škodou, ktorú spôsobí osobe, ktorú ohovára.
„Ako sa ukázalo, klebety sú častým javom. Asi 60% rozhovorov medzi dospelými sa týkajú osôb, ktoré nie sú prítomné.“ hovorí jeden známy psychológ. „A väčšina týchto rozhovorov stráca súdnosť.“
Prečo až také vysoké číslo?
Príčinou je podľa psychológov budovanie sociálnych väzieb. Ľudia, ktorí klebetia, si takto kompenzujú svoje vlastné nedostatky.
Túto činnosť vnímajú ako prostriedok, akým sa odreagujú a rozosmejú ostatných. Nehovoriac o tom, že cítia určité vzrušenie, že prezradia také „dôverné informácie“.
Mnohé klebetnice zneužívajú nedostatky iných a niektoré sa dokonca tešia z nešťastia druhých.
Ak sa vás niekto bude snažiť zapojiť do rozhovoru o niekom inom, len aby ho pred vami očiernil, urobíte najlepšie, ak sa ho spýtate túto otázku:
„Prečo mi to hovoríš?“
Psychológovia zdôvodňujú, prečo je to také efektívne.
Po prvé, táto otázka odvráti akýkoľvek zámer klebetníka. Po druhé, znemožníte mu tešiť sa z rozhovoru s vami.
Touto otázkou klebetníka zaskočíte. Nebude mať nikdy dobrú výhovorku, prečo chce začať ohovárať niekoho, kto tam nie je.
Takto vám bude jednoduchšie odpovedať: „Nechcem o tom hovoriť,“ alebo „Mal by si to prebrať s ním/s ňou osobne.“
Je to účinná reakcia. Ako hovoria psychológovia: „Nezačínajte rozhovor o osobe, ktorú by ste tým mohli zraniť.“
Zdroj: powerofpositivity.com
Dakujem