Dokázanou črtou traumy je naša neschopnosť vyjadriť to, čo sa s nami deje. Nestrácame len naše slová, ale aj pamäť.
V priebehu traumatickej udalosti sa naše myšlienkové pochody rozptyľujú a sú neusporiadané do takej miery, že nedokážeme rozpoznať spomienky, ktoré patria do pôvodnej udalosti.
V našom podvedomí sú uložené fragmenty pamäti, ktoré sú rozptýlené v podobe obrázkov, telesných pocitov a slov. Tie sa môžu neskôr aktivovať a pripomínať pôvodnú skúsenosť.
Spustia sa ako by sme zapli gombík. Následne prežívame pôvodnú traumu v prítomnom okamihu.
Nevedome tak reagujeme na určitých ľudí, udalosti alebo situácie starými, známymi spôsobmi, ktoré odrážajú našu minulosť.
Sigmund Freud poukázal na tento proces pred viac než sto rokmi. Traumatické „znovuprežívanie“ alebo „opakované nutkanie“ predstavuje pokus nevedomia prehrať, čo ste nevyriešili, aby ste ostali „v poriadku“.
Vo svojom podvedomí sa vraciame k pôvodným udalostiam, aby sme dokázali normálne fungovať.
Freuedov nasledovník Carl Jung tiež veril, že to, čo ostáva v podvedomí, sa nerozplynie, ale objaví sa v našich životoch ako smrť alebo šťastie.
„Čokoľvek sa nevynorí v podvedomí,“ povedal, „vracia sa ako osud.“ Inými slovami, pravdepodobne budeme neustále opakovať naše nevedomé vzory správania, až kým si ich neuvedomíme.
Ako Jung a Freud poznamenali, všetko, čo je príliš ťažké spracovať, nezmizne preč samo, ale skôr sa uloží v našom podvedomí.
Freud a Jung pozorovali, ako fragmenty predtým zablokovaných, potlačených, alebo skrývajúcich životných skúseností sa môžu objaviť v slovách, gestách a správaniach pacientov.
Už celé desaťročia sa terapeuti usilujú o to, aby rozpoznali kľúče, ktoré by ich priviedli k pochopeniu pôvodnej traumy. Sledujú najmä vzory nehôd alebo obrazy snov v nevysloviteľných a nemysliteľných oblastiach života.
Súčasné pokroky v zobrazovacej technológii umožnili výskumníkom objasniť mozgové a telesné funkcie, ktoré sa rozbijú v priebehu záťažových situácií.
Bessel van der Kolk je holandský psychiater známy pre svoj výskum posttraumatického stresu.
Vysvetľuje, že v priebehu traumy sa rečové centrum vypne, rovnako ako bežný prefrontálny kortex, časť mozgu, ktorá je zodpovedná za prežívanie prítomného okamihu.
Opisuje „nemý teror“ traumy ako prežívanie pri „strate slov“, ku ktorému často dochádza, keď sa mozgové dráhy zapamätania bránia počas obdobia hrozby alebo nebezpečenstva.
„Keď ľudia znovu prežívajú svoje traumatické zážitky,“ hovorí, „čelné laloky v mozgu sa porušia a v dôsledku toho majú problémy myslieť a rozprávať.“
Nie sú schopní dlhšie komunikovať buď sami so sebou alebo s ostatnými o tom, čo sa deje.
Nič nie je nemé – slová, obrázky a vnemy, ktoré sa rozbijú v priebehu traumatickej udalosti v nás stále ostávajú. Nič však nie je stratené. Tieto úlomky len zmenili smer nervových dráh.
Nové trendy v psychoterapii sa teraz začínajú ukazovať za traumami jednotlivca, aby zahŕňali traumatické udalosti v rodine a sociálnej histórii ako súčasť celého obrazu.
Tragédie rôznych typov a intenzity – ako sú opustenie, samovražda a vojna, alebo predčasná smrť dieťaťa, rodičov alebo súrodencov, môžu spôsobovať šoky úzkosti, valiace sa z jednej generácie na druhú.
Posledný vývoj v oblasti bunkovej biológie, neurobiológie, epigenetiky a vývojovej psychológie podčiarkujú dôležitosť vyšetrenia najmenej troch rodinných generácií, aby pochopili mechanizmus, ktorý sa skrýva za vzormi traumy a utrpenia, ktoré sa opakujú.
Nasledujúci príbeh ponúka názorný príklad:
Keď som prvýkrát stretol Jesse, nemohla spať viac ako rok. Jej nespavosť bola viditeľná v jej očiach. Hoci mala len 20 rokov, vyzerala o desať rokov staršie.
Sadla si ku mne na pohovku, ako by nevládala stáť na nohách. Začala mi rozprávať svoj príbeh. Bola hviezdnou športovkyňou a čestnou študentkou, až jej nespavosť prerástla do depresie a beznádeje.
To ju prinútilo odísť zo školy a vzdať sa štipendia. Zúfalo hľadala pomoc, aby sa mohla vrátiť na ihrisko a vrátiť svoj život späť.
Počas uplynulého roka navštívila troch lekárov, dve psychologičky, dve spánkové kliniky a prírodného lekára. Ani jeden z nich jej nedokázal pomôcť.
Jesse uprene hľadela na zem, ako rozprávala. Povedala, že je na konci so silami. Keď som sa jej opýtal, či nevie, čo by mohlo byť príčinou jej nespavosti, len pokrútila hlavou, že nie.
V jednu noc, tesne po jej 19. narodeninách, sa náhle prebudila o 3:30 hod. Celá sa triasla od zimy a nemohla sa zohriať, hoci sa snažila.
Podarilo sa jej to až o niekoľko hodín neskôr, keď sa prikryla s tromi dekami. Jesse však nemohla stále zaspať. Hoci bola unavená, prežívala taký veľký strach ako nikdy predtým. Bála sa, že sa už neprebudí.
Jej správanie sa opakovalo noc čo noc. Čoskoro sa jej nespavosť stala nočným utrpením. Jesse vedela, že jej strach bol iracionálny, no napriek tomu sa cítila bezmocne, pretože si nevedela pomôcť.
Opýtal som sa jej, či niekto z jej rodiny neutrpel traumu, ktorá by jej mohla spôsobovať triašku, zimomravosť, ospalosť, alebo ktorá sa stala vo veku 19. rokov.
Jesse si spomenula, že mama jej nedávno rozpovedala príbeh o tragickej smrti strýka z otcovej strany, o ktorej nikto nevedel. Strýko Collin mal len 19 rokov, keď ho našli zamrznutého severne od Yellowknife, severovýchodne od Kanady.
Ležal otočený tvárou k zemi potom, ako sa pokúšal obesiť na elektrickom vedení. Jeho smrť bola taká tragická, že jeho rodina nikdy nespomenula jeho meno.
Teraz, o tri desaťročia neskôr, Jesse nevedomky prežívala aspekty Collinovej smrti – a to teror, ktorý vedie človeka do bezvedomia. Pre Collina to znamenalo smrť. U Jesse zaspávanie vyvolávalo rovnaké pocity.
Akonáhle Jesse pochopila, že dôvod jej nespavosti pochádza z udalosti, ktorá sa stala pred tridsiatimi rokmi, konečne pochopila svoj strach zo zaspávania. Proces liečby tak mohol začať.
S pomocou nástrojov, ktoré sa Jesse naučila pri spoločných terapiách, sa postupne dostala z traumy zo strýkovej smrti, ktorého nikdy nestretla, ale ktorej hrôzu si neúmyselne prevzala sama na seba.
Na tomto príklade sú vedci schopní identifikovať biologické ciele – dôkaz, že traumy môžu prechádzať z generácie na generáciu.
Rachel Yehuda, profesorka psychiatrie a neurovedy v Mount Sinai School of Medicine v New Yorku, je jednou z popredných svetových odborníčok na posttraumatický stres, skutočnou priekopníčkou v tejto oblasti.
V početných štúdiách preskúmala neurobiológiu posttraumatického stresu počas holokaustu u ľudí, ktorí prežili a ich deti.
Jej výskum kortizolu (stresový hormón, ktorý pomáha nášmu telu vrátiť sa do normálneho stavu, potom, ako prežijeme traumu) a jeho účinky na funkciu mozgu boli revolučné pri pochopení a liečbe posttraumatického stresu po celom svete.
Ľudia s posttraumatickým stresom prežívajú traumu, a to i napriek skutočnosti, že k nej došlo v minulosti.
K jej príznakom patria depresia, úzkosť, necitlivosť, nespavosť, nočné mory, desivé myšlienky a ľahko sa zľaknú vo vyhrotených situáciách.
Yehuda a jej tím zistili, že deti tých, ktorí prežili holokaust, sa narodili s nízkou hladinou kortizolu, ktorú mali podobnú so svojimi rodičmi, a boli náchylné prežívať príznaky posttraumatického stresu predchádzajúcej generácie.
Jej objav nízkej hladiny kortizolu u ľudí, ktorí trpeli akútnou traumatickou udalosťou, bol sporný, pretože zmenil predstavu, že stres je spojený s vysokými hladinami kortizolu.
Konkrétne, v prípade chronického posttraumatického stresu, sa môže tvorba kortizolu potláčať, čo prispieva k jeho nízkym hladinám u ľudí, ktorí prežili a u ich detí.
Výskumy tejto profesorky ukazujú, že vy a ja máme trikrát vyššiu pravdepodobnosť výskytu príznakov posttraumatického stresu, ak jeden z našich rodičov trpel týmto stresom a výsledkom toho boli depresie a úzkosti.
Verí, že tento druh posttraumatického stresu sa dedí.
Yehuda bola jednou z prvých, ktorá dokázala, ako si deti ľudí, ktorí prežili traumu, nesú fyzické i emocionálne príznaky tráum, ktoré sa nestali.
Zistila, že títo ľudia neprodukujú len nízke hladiny kortizolu, ale môžu preniesť na svoje deti aj niekoľko psychiatrických porúch, ako sú posttraumatický stes, syndróm chronickej bolesti a chronický únavový syndróm.
Zaujímavé je, že 50 až 70% pacientom s posttraumatickým stresom diagnostikovali depresie alebo iné úzkostné poruchy.
Jej výskumy ukazujú, že vy a ja máme trikrát vyššiu pravdepodobnosť výskytu symptómov posttraumatického stresu, ak jeden z našich rodičov trpel týmto stresom. Môžu sa u nás vyskytnúť depresie, či úzkosti.
Yehuda bola jednou z prvých, ktorá dokázala, že deti ľudí, ktorí prežili traumu si nesú fyzické a emocionálne príznaky tráum, ktoré sa priamo nestali.
Toto je prípad Gretchen
Gretchen roky užívala antidepresíva, navštevovala skupinové terapie a snažila sa o rôzne kognitívne prístupy pre zmierňovanie účinkov stresu, no jej príznaky depresie a úzkosti sa nezmenili.
Gretchen mi povedala, že už nechce žiť. Odkedy si pamätala, vždy zápasila so svojimi emóciami tak intenzívne, že by len sotva mohla ovládnuť vlastné telo.
Gretchen prijali do psychiatrickej liečebne, kde jej diagnostikovali bipolárnu a ťažkú úzkostnú poruchu. Lieky jej priniesli miernu úľavu, ale nikdy sa nevyrovnala so silným nutkaním na samovraždu, ktoré žilo v nej.
Ako tínedžerka si spôsobila zranenie horiacou cigaretou. Teraz, v 39. rokoch toho mala Gretchen dosť. Jej depresia a úzkosť jej navždy zabránili tomu, aby sa vydala a mala deti.
S chvením v hlase mi povedala, že sa chystá spáchať samovraždu pred jej blížiacimi sa narodeninami.
Po vypočutí Gretchen som mal silný pocit, že za jej správaním sa ukrýva skrytá trauma v jej rodinnej histórii.
V takýchto prípadoch som zistil, že je potrebné venovať pozornosť vysloveným slovám, ktoré sú podkladom traumatickej udalosti klienta.
Keď som sa jej opýtal, ako chce spáchať samovraždu, povedala, že sa má v pláne vypariť. Akokoľvek vám to môže znieť nepochopiteľne, jej plán bol skočiť do suda roztavenej ocele, kde pracoval jej brat.
„Moje telo sa bude spaľovať niekoľko sekúnd,“ povedala s pohľadom upretým priamo do mojich očí, „ešte skôr, než dosiahnem dno.“
Bol som veľmi prekvapený nedostatkom jej citu, keď rozprávala. Čokoľvek, čo cítila, sa ukrývalo v jej vnútri.
Keďže som pracoval s mnohými deťmi a vnúčatami, ktorých rodiny zasiahol holokaust, naučil som sa ich slovám rozumieť. Chcel som Gretchen povedať viac.
Spýtal som sa jej, či niekto z jej rodiny bol Žid alebo bol zapojený do holokaustu. Gretchen povedala, že nie, ale potom začala rozprávať o svojej babičke.
Narodila sa v židovskej rodine v Poľsku, ale konvertovala na katolícku vieru, keď prišla do USA v roku 1946 a vydala sa za jej dedka. Pred dvoma rokmi zahynula celá jej rodina v peciach v Osvienčime.
Jej príbuzní boli pohltení jedovatým plynom a spálení. Nikto z Gretcheninej rodiny nehovoril o babičke a vojne, alebo o osude jej súrodencov a rodičov.
Namiesto toho, ako sa často stáva s takou extrémnou traumou, vyhýbali sa tejto téme úplne. Gretchen poznala základné fakty jej rodinnej histórie, ale nikdy si ju nedala do súvisu so svojou depresiou a úzkosťou.
Bolo mi jasné, že slová, ktoré mi povedala a pocity, ktoré mi opísala nepochádzajú z jej vlastnej hlavy, ale súvisia s príbehom jej babičky a rodinných príslušníkov, ktorí prišli o život.
Ako som to vysvetlil Gretchen, pozorne ma počúvala. Jej oči sa rozšírili a farba v lícach zosilnela. Prvýkrát mala Gretchen vysvetlenie pre jej utrpenie, ktoré jej dávalo zmysel.
Aby som jej prehĺbil jej nové chápanie, pozval som ju, aby si predstavila, že stojí v topánkach svojej babičky, znázornených dvojicou stôp, ktoré som umiestnil na koberci v centre mojej kancelárie. Opýtal som sa, čo v tej chvíli cítila, potom, ako stratila svojich blízkych.
Posunul som to ďalej a spýtal som sa, či by mohla doslova stáť na stopách jej babičky a precítiť jej pocity vo svojom vlastnom vnútri.
Gretchen hlásila pocity drvivej straty, smútku, samoty a izolácie. Prežívala tiež hlboký pocit viny, ktorí cítili tí, čo prežili holokaust, a tiež pocity prežitých, ktorých milovaní boli mŕtvi.
Vyrovnávanie sa s traumou
Aby sme mohli spracovať traumu, je potrebné vcítiť sa priamo do pocitov a vnemov, ktoré nesú pacienti vo svojom vnútri.
Keď bola Gretchen schopná pristupovať k týmto pocitom, uvedomila si, že jej želanie zničiť sa bolo spojené so stratami jej blízkych.
Tiež si uvedomila, že si prebrala nejaký prvok túžby babičkinej túžby po smrti. Ako Gretchen stále viac a viac chápala tieto súvislosti, videla rodinný príbeh v novom svetle. Jej telo začalo mäknúť, ako by sa z jej vnútra mohlo niečo uvoľniť.
Rovnako ako u Jesse, aj Gretchenino poznanie, že jej trauma leží zahrabaná niekde v histórii jej rodiny, bolo len prvým krokom k vyliečeniu. Intelektuálne porozumenie samo o sebe je veľmi dôležité, aby došlo k trvalému posunu.
Neočakávané rodinné dedičstvo
Chlapec môže mať dlhé nohy, dievča môže zdediť matkin nos, ale Jesse zdedila strach svojho strýka, na ktorého si nepamätala a na Gretchen sa preniesla história jej rodiny v čase holokaustu, ktorá spôsobovala jej depresiu.
Ich fragmenty tráum boli príliš rozptýlené, aby mohli byť vyriešené v jednej generácii. Keď naši rodinný príslušníci zažili neúnosné traumy, alebo trpeli nesmiernou vinou, či smútkom, ich pocity môžu byť ohromujúce a môžu prerásť nad rámec toho, čo dokážu spracovať alebo vyriešiť.
Je to prirodzené, že keď je bolesť príliš veľká, ľudia majú tendenciu vyhnúť sa jej. Rovnako, keď blokujeme svoje pocity, nevedomky bránime procesu liečby, ktorý nás môže priviesť k prirodzenému uvoľneniu.
Niekedy sa bolesť prehlbuje do nášho vnútra až dovtedy, kým nenájdeme cestu pre jej vyjadrenie alebo vyriešenie.
Toto vyjadrenie sa často nachádza v generáciách, ktoré nasledujú a môžu sa objaviť symptómy, ktoré sa ťažko vysvetľujú.
V prípade Jesse sa jej neúprosný chlad a tras objavili až vo veku, kedy jej strýko zomrel. U Gretchen bolo jej zúfalstvo a samovražedné nutkanie také dlhé, že si nespomínala na nič iné.
Tieto pocity sa stali takou veľkou súčasťou jej života, že si nikto nepomyslel, že by nepochádzali od nej.
V súčasnej dobe naša spoločnosť neposkytuje veľa možností, ako pomôcť takýmto ľuďom, ako boli Jesse a Gretchen, ktorí si nesú zvyšky zdedenej rodinnej traumy.
Zvyčajne by to mohli odkonzultovať s lekárom, psychológom alebo psychiatrom a predpísali by im lieky, liečbu alebo kombináciu oboch. Hoci by tieto prostriedky mohli priniesť určitú úľavu, spravidla neriešia problém.
Nie každý z nás prežíva také dramatické traumy. Avšak, udalosti, ako sú úmrtie dieťaťa, odobratie dieťaťa, strata domova, alebo nedostatok pozornosti od matky môžu spôsobiť zrútenie a obmedzenie toku lásky v rodine.
Je potrebné si uvedomiť, že nie všetky účinky traumy sú negatívne.
Podľa Rachel Yehudy je účelom epigenetickej zmeny rozšíriť škálu spôsobov, ako reagovať v stresových situáciách, o ktorých hovorí, že sú pozitívne.
„Kým by ste chceli byť radšej vo vojnovej zóne?“ opýtala sa, „niekto, kto zažil predchádzajúce nešťastie a vie, ako sa mu brániť? Alebo niekto, kto nikdy za nič nebojoval?“
Len čo pochopíme, čo s nami robia biologické zmeny pochádzajúce od stresu a traumy, „môžeme vyvinúť lepší spôsob, ako pochopiť seba samých, aké sú naše skutočné schopnosti a potenciál.“
Z tohto pohľadu dedíme alebo zažívame traumy z prvej ruky, čo nám dokáže spôsobiť nielen bolesť, ale tiež silu a odolnosť, pochádzajúce z inej generácie.
Viac se dozviete v knihe „IT DIDN’T START WITH YOU: How Inherited Family Trauma Shapes Who We Are and How to End the Cycle)“. Jej český preklad nájdete tu: Trauma – nechtěné dědictví
Autor: Mark Wolynn, Zdroj: wakeup-world.com
ľudská duša je nevyspytateľná