O kom by ste povedali, že naozaj kráča po ceste svojho duchovného rastu?
– O niekom, kto sedí v polohe lotosového kvetu, zhlboka dýcha a je úplne pokojný?
– Alebo o niekom, kto je schúlený do klbka a lomcuje ním hysterický plač?
Ak budeme vychádzať zo všetkého toho, čo nás učí „new age“ filozofia a všetky možné duchovné učenia, celkom pochopiteľne povieme, že ten, kto medituje v polohe lotosového kvetu.
Veď predsa sa javí byť plný pokoja, mieru, blažený a zdá sa, že je mimo všetkých negatívnych emócií. Týmto článkom Vás samozrejme nechceme „šokovať“ a povedať, že pravdou je v skutočnosti presný opak.
To, na čo chceme poukázať je, že zdanie je len tým, čím je – zdaním.
Práve preto:
Dokonca aj tá najvyrovnanejšia, najuvedomelejšia a hlboko „duchovne založená“ osoba sa môže nachádzať v úplnom nesúlade so svojou podstatou a byť mimo skutočného duchovného rozvoja… dokonca viac než niekto, kto sa o „duchovno“ vôbec nezaujíma.
Ako je to možné? Nuž… vďaka nášmu sklonu klamať sami seba. Mnohí z nás určite práve prechádzame obdobím, kedy sa oslobodzujeme od nezmyslov, ktorým sme nejaký čas verili.
Preto sa určite zhodneme na tom, že ani ten najsofistikovanejší duchovný žargón nám nepomôže v duchovnom raste tak, ako poctivý a úprimný pohľad do svojho vlastného, obnaženého a zraniteľného vnútra.
P.S. Týmto článkom nechceme povedať, že všetci duchovne založení ľudia bez výnimky klamú sami seba.
Skôr chceme poukázať na bežné nástrahy a „pasce“, ktoré číhajú najmä na duchovnejšie orientovaných ľudí, či na každého, kto sa rozhodne kráčať po ceste duchovného rastu.
Ak sa náhodou v ďalších riadkoch nájdete, dúfame, že Vám článok padne na úžitok!
7 spôsobov ako môžu duchovne založení ľudia vodiť samých seba za nos
1. Neustále by sme sa mali cítiť dobre a mať pozitívnu náladu
Preklad: Sme na smrť vystrašení z toho, že by sme mohli pocítiť bolesť.
V komunite „pozitívne zmýšľajúcich“ ľudí je toto presvedčenie celkom bežné.
Samozrejme, na pozitívnom myslení nie je nič zlé, no ak používame silu mysle na ututlanie každej negatívnej myšlienky okamžite, ako sa začne takáto myšlienka objavovať, staviame si do cesty nášho duchovného rastu jednu z najväčších prekážok.
Prečo? Pretože naša duša túži po obnove nášho pôvodného stavu úplnosti.
To znamená, že naša duša chce, aby sme sa opäť zjednotili so stratenými úlomkami nás samých (strach, obavy, negatívne emócie a presvedčenia, traumy z minulosti).
Duša sa chce s týmito odlúčenými časťami nás samých spojiť preto, aby mohlo dôjsť k ich uzdraveniu a premene.
Avšak k tomuto uzdraveniu Nedôjde, ak budeme neustále tieto odlúčené časti nás samých odmietať, potláčať ich či vyhýbať sa im. K ich uzdraveniu a premene nedôjde, ak ich budeme naďalej považovať za našich nepriateľov a votrelcov.
Pravdou je, že každá jedna bolestivá emócia, ktorá v našom živote pravidelne vypláva na povrch, je opustené a vystrašené dieťa v nás, o ktoré sa jednoducho musíme postarať.
Ak tak nespravíme, ak stratené úlomky nás samých budeme naďalej ignorovať, je to ako keby sme zámerne toto vystrašené dieťa zamkli do izby a donútili ho tak znova a znova zažívať traumu osamote za zatvorenými dverami, zatiaľ čo my odvraciame zrak inam.
Inými slovami, dopúšťame sa tak sebapoškodzovania.
„Môžeme vyliečiť len tie myšlienky a emócie, ktoré dovolíme sami sebe pocítiť a vyjadriť. Život je ako zväčšovacie sklo. Bude pred nás znova a znova stavať našu nevyliečenú starú bolesť a konflikty, až kým sa táto bolesť a konflikty nezahoja.“ – Teal Swan
Byť vo svojich emóciách k sebe úplne úprimní je pre väčšinu z nás zrejme tá najťažšia úloha, s akou sme sa kedy stretli a s ktorou sa budeme musieť tak či tak vyrovnať.
Znamená to, že budeme musieť vkročiť dovnútra práve tých emócií, ktorým sme sa celý život vyhýbali a ktoré sme nechceli už nikdy viac zažiť.
Máme na výber – buď budeme sami pred sebou utekať a stará trauma sa bude v našom živote naďalej cyklicky opakovať… alebo začneme sami seba milovať, poučíme sa z našich rán a vyliečime všetky naše zranené a zanedbané časti tak, aby sme mohli v živote naplniť náš ozajstný potenciál. Zvoľme si teda rast!
P.S. Keby bolo niečo zlé na tom, že môžeme okúsiť celú škálu emócií, tak by sa predsa duša nerozhodla vteliť do tela, ktoré je schopné všetky tieto emócie zažiť!
2. Keď sa správame duchovne, tak asi aj duchovne rastieme!
Preklad: Nemáme dosť odvahy preskúmať temnejšie hlbiny našej bytosti. A preto si radšej budeme stále len opakovať „láska a svetlo“!
Mnohí duchovne založení ľudia si myslia, že na to, aby kráčali po „duchovnej“ ceste, sa stačí len navonok správať „duchovne“. Myslia si, že keď budú hovoriť láskyplné slová, dodržiavať duchovné princípy a konať tak ako Ježiš Kristus, že nepochybne musia byť osvietenými.
Nuž… povedzme si na rovinu, že veľmi silnú duchovnú etiku a osobnosť mávajú často práve najviac emocionálne zranení ľudia, ktorí sa snažia vyhnúť pohľadu na svoje zranené vnútro. Mnohí z nás sa v týchto riadkoch určite našli.
Duchovne založení ľudia sa chytia do tejto pasce často. Rozumejú duchovným myšlienkam, a preto majú pocit, že sa nachádzajú nad emóciami a dualitou.
Avšak takto idú priamo proti samotnému účelu duše, ktorý spočíva v tom, aby sme sa učili z emócií a duality prostredníctvom našej vlastnej precítenej skúsenosti – a nie len prostredníctvom nejakej teórie!
„Duchovný bypass je termín, ktorý ako prvý použil psychológ John Welwood. Duchovným bypassom máme na mysli sklon uchyľovať sa k duchovnu predčasne, obyčajne v snahe vyhnúť sa všetkým možným podobám pozemskej reality (praktické úlohy, nespracované emócie a spomienky).
Duchovný bypass sa prejavuje viacerými spôsobmi, napr. zasneným blaženým pohľadom, radikálnym vzdaním sa sebaidentifikácie, predčasným odpúšťaním, neopodstatneným konaním, zbožnými prianiami atď.“ – Jeff Brown
Za každou emóciou či pocitom sa skrýva nejaký dôvod ako aj lekcia, ktorú sa máme naučiť.
Keď sa však hneď jednoducho zameriavame na naše správanie a prispôsobujeme ho, vzďaľujeme sa tak od miesta, v ktorom nás práve čakalo cenné ponaučenie.
3. Presviedčame samých seba, že ideme v živote tým správnym smerom
Preklad: Radšej budeme žiť podľa známych a bezpečných príbehov, než by sme mali začať dôverovať našej intuícii.
Pristihli ste sa niekedy pri tom, že Vás príliš často nadchýnajú príhovory slávnych osobností, ako aj vyhlásenia o tom, čo je pre vás správne či nesprávne?
Môže sa jednať napr. o rady o tom, kto by mal byť našou „spriaznenou dušou“, aké zamestnanie je pre nás to najvhodnejšie, alebo aké by sme si mali dať novoročné predsavzatia.
To ešte nemusí nutne znamenať, že je to nesprávne, no tiež to neznamená, že je to pre nás dobré. Znamená to jednoducho len toľko, že keď presviedčame samých seba, jedná sa o racionalizáciu a nie o intuíciu.
Keď však spoliehame len na racionalizáciu, je omnoho väčšia pravdepodobnosť, že budeme klamať samých seba a navrávať si, že v živote kráčame správnym smerom, hoci sa v skutočnosti môžeme uberať po ceste, ktorá vôbec nie je v súlade s tým, kto naozaj sme.
Nemusíme si však nad tým príliš lámať hlavu – keď sa vydáme po ceste, ktorá nie je pre nás vhodná, aj tak si nakoniec vezmeme to ponaučenie, že najlepšie je byť k sebe úprimný a dôverovať vlastnej intuícii a pocitom.
Takéto ponaučenie si však obyčajne vezmeme až vtedy, keď sa nám rozpadne ilúzia, v ktorej sme dovtedy žili.
Každý z nás sa už určite veľakrát pokúšal nahovoriť si, že rozhodnutie, ktoré sme vykonali, bolo správne či situácia, do ktorej sme sa dostali je dobrá. Pochopiteľne, chceli sme z nich mať „dobrý“ pocit.
No nakoniec často aj vysvitlo, že to tak celkom nebolo a že sme sa do toho zamotali sami. Preto sa snažme omnoho viac načúvať našej intuícii, aby sme sa už viac nestrácali v našej mysli!
A najlepšie na tom je, že keď prestaneme klamať samých seba, nielenže prestaneme klamať aj druhých, ale staneme sa tiež odolnými voči snahe druhých oklamať nás.
„Náš život sa môže zlepšiť jedine vtedy, keď sa nebojíme zariskovať a hľadáme nové príležitosti. Prvý a zároveň najväčší risk, ktorý môžeme podstúpiť je, že začneme byť úprimní sami k sebe.“ – Walter Anderson
Zrada tohto všetkého však môže spočívať v tom, že naša intuícia nás môže niekedy viesť priamo k rozhodnutiu, kde sa budeme musieť postaviť zoči-voči nášmu strachu či náročným emóciám.
Musíme teda počítať s tým, že keď sa vydáme za hlasom našej intuície, bude to vyžadovať veľkú dávku odvahy.
Určite však neoľutujeme… nasledovaním intuície získame neporovnateľne viac zrelosti, múdrosti, zosúladenia sa so svojím vnútrom a slobody, než keby sme sa na tento krok neodvážili. Brať do úvahy vlastnú intuíciu sa teda určite oplatí!
„Intuíciu získame späť len vtedy, keď pre ňu vytvoríme priestor, keď prestaneme jednostranne načúvať len šepotaniu našej racionálnej mysle.“ – Anne Lamott
4. Keď sa nám v živote darí, máme sklon druhým dávať rady, no keď sa nám nedarí, často za to obviňujeme všetkých a všetko naokolo
Preklad: Máme problémy sami so sebou.
Ako duchovne založení ľudia nutne potrebujeme zosadnúť z našich tátošov, z našich „duchovných jednorožcov“ a stáť nohami na zemi. Iste, keď sedíme na našich „duchovných tátošoch“, nachvíľu vyzeráme múdro a vznešene.
Lenže za akú cenu? Za cenu toho, že sa nevyvíjame NAOZAJ.
Spoliehanie sa na našich „duchovných jednorožcov“ nám bráni v skutočnom raste a dospievaní, ako vo vnútri tak aj navonok.
To, že ešte stále zápasíme s našimi osobnými problémami (kto s nimi nezápasí?) však neznamená, že naše poznanie či rady nemajú žiadnu hodnotu.
Duchovnú múdrosť by sme ale nemali vystavovať na obdiv ako medailu, najmä keď je najvyšší čas uvedomiť si svoju vlastnú zraniteľnosť. Tak by sme v skutočnosti len odmietali náš naozajstný rast.
Vlastne by sme mali byť vďační za chvíle, keď sa otriasli základy našich presvedčení. Často si myslíme, že musíme tvrdo bojovať, aby sme sa udržali na našom pohodlnom tróne, no keď na ňom zostaneme sedieť, nečaká nás takmer žiaden rast a radosť.
Skutočný rast a radosť nájdeme len vtedy, keď pochopíme, že čo nás všetkých spája, je naša zraniteľnosť.
Všetci sme ľudia, čo znamená, že všetci sme zraniteľní. Predstavme si, aký by bol svet vrúcny, súcitný a priateľský, keby sme nestrácali toľko času skrývaním či potláčaním vecí, za ktoré sa hanbíme, vecí, ktoré sa všetci učíme a ktorými prechádzame!
V takomto svete by bolo práveže čudné, aby niekto druhým radil a pritom sa sám vyhýbal svojej zraniteľnosti.
Áno, všetci sa obávame ukázať druhým našu zraniteľnosť. Avšak tí SPRÁVNI ľudia v našom živote náš budú MILOVAŤ za to, že sme skutočne samými sebou.
Vždy sú to len tí nesprávni ľudia, ktorí nás milujú za to, že predstierame niečo, čo nie sme.
5. Duchovnú múdrosť a nadhľad používame na obchádzanie ľudských emócií. (Tento bod je kľúčový!)
Preklad: Na naše vysnívané miesto sa chceme dostať rýchlo a bez škrabancov. Takto však odmietame a znevažujeme význam cesty, ktorá k tomuto miestu vedie.
Toto je niečo, čoho sa mnohí celkom často dopúšťame, hoci nás k tomu vedú len tie najlepšie úmysly.
Samozrejme, po náročnom rozchode s naším partnerom či partnerkou, keď cítime silnú bolesť a máme zlomené srdce, snažíme sa pripomínať si, že všetko sa deje z nejakého dôvodu.
Taktiež sa snažíme nezabúdať, že každá jedna duša je stelesnením lásky, a preto by sme asi nemali cítiť hnev a zlosť voči niekomu, kto nás zradil.
A práve toto je OBROVSKÝ problém týkajúci sa najmä duchovne založených ľudí – presvedčenie o tom, čo je správne a čo nesprávne, pokiaľ ide o emócie.
Presvedčenie o tom, že hnev, strach a žiaľ nie sú až také dôležité pre duchovný rozvoj ako láskyplné pocity či prekračovanie samého seba.
Pravdou je, že naozaj smerujeme k stavu vedomia, keď budeme vnímať krásu a skutočný význam v každom ešte nevyriešenom probléme, ako aj v každej jednej duši.
AVŠAK každá jedna emócia, ktorá sa môže na ceste k tomuto stavu objaviť musí byť chápaná ako dôležitý míľnik. Každý takýto „míľnik“ v sebe obsahuje dôležitú lekciu, ktorú sa máme na našej ceste k dokonalejšiemu bytiu naučiť.
„Hnev je ako rieka, ktorá nevyhnutne potrebuje vyústiť do širokého oceánu. Chce plynúť prirodzene. Keď ho však budeme chcieť potlačiť predčasným odpúšťaním, zastaviť ho falošným pozitivizmom či potláčať ho v mene pseudo-mieru, jediné čo dosiahneme je, že zahatáme a zatratíme prirodzené plynutie nášho života.
Prúd rieky sa potom obráti dovnútra, proti nám samým, alebo vytryskne von a vybúri sa na nevinných.
Preto, keď pociťujeme hnev, radšej by sme ho mali vyjadriť – vyjadrime ho však spôsobom, ktorý nie je pre spoločnosť ničivý, ale tak, aby to bolo autentické a aby to obnovilo celistvosť našej bytosti. Hnev nie je naším nepriateľom.
Hnev odsunutý nabok sa však naším nepriateľom stane. Preto dovoľme rieke plynúť… – Jeff Brown
A naozaj – hnev, strach a žiaľ môžu byť veľmi účinnými katalyzátormi našej zmeny a transformácie. Vyžaduje to však, aby sme ich prijali.
Napríklad hnev môže byť veľmi silnou energiou, ktorá nám pomôže rozhýbať sa a spraviť si v živote poriadok, či už ide o otravných ľudí, nepriaznivú životnú situáciu či obmedzujúce životné presvedčenia.
Po tom, čo vykonáme potrebné zmeny, hnev už ďalej nepotrebujeme a môžeme sa v našom živote posunúť na úrovne s vyššou vibráciou. Strach zase poukazuje na niektorú z vrstiev našej bytosti, ktorú potrebujeme odlúpnuť preto, aby sme mohli zakúsiť slobodu, ktorá sa pod touto vrstvou skrýva.
Strach nám teda odhaľuje možnosti pre náš ďalší rast. Alebo žiaľ – žiaľ nás vrhne do našich najhlbších rán, ktoré sme utrpeli vzájomným odlúčením.
Vďaka žiaľu teda môžeme znovu nájsť samých seba, žiaľ má moc otriasť našimi ilúziami a spojiť nás s tým, na čom naozaj záleží.
Vykročme teda všetkým týmto emóciám v ústrety a precíťme ich jednu po druhej! Žiaden strach, nie sme v tom sami.
„Pri skutočnej práci s našimi tienistými stránkami sa určite riadne ufúľame. Rozhodne to nebude čistučký a pôvabný proces, práve naopak – bude nevyhnutne špinavý a zamotaný, ale zato veľmi potrebný a nepredvídateľne živý ako pôrod.
Tento proces nám riadne nakope tú časť tela, na ktorej práve sedíme, spôsobí nám bolesť, pred ktorou sme väčšinu svojho života utekali.
Práca s našimi tienistými stránkami celkom určite vyústi do nejedného psycho-emocionálneho zrútenia, avšak ich intenzita bude presne zodpovedať významu a veľkosti nášho osobnostného pokroku.
Otvoria sa nám dvere, ktoré sa nám už dlhé roky zjavovali v našich snoch, a budú čakať len na to, aby sme do nich vstúpili.
Ozajstná a poctivá práca s našimi tienistými stránkami síce riadne otrasie mnohými našimi predstavami a presvedčeniami, zároveň nás však aj oslobodzuje a otvára nevídaným novým možnostiam.“ – Sera Beak, Red Hot and Holy
6. Dokážeme celé dni rozprávať a čítať o duchovnom raste, no napriek tomu sa odmietame učiť z nášho vlastného života
Je to podobné, ako keby sme čítali všetky dostupné návody od videohier, ale nikdy by sme tie videohry nezačali naozaj hrať. Skutočná zábava, „postup do ďalšieho levelu“ a progres sa však dejú jedine vtedy, keď začneme hrať!
Väčšina duchovne založených ľudí pozná princípy osobnostného a duchovného rastu ako vlastnú dlaň.
Mnohí určite dobre vieme, o aké prinípy sa jedná. Všetci vieme o tom, že si sami utvárame našu realitu, že náš život je doslova odrazom našich myšlienok, emócií a energie, ktoré vyžarujeme navonok.
Všetci dokonca aj poznáme vedecké vysvetlenie, prečo to tak je. Preto je veľkou iróniou, že mnohým z nás sa stále „darí“ vyhýbať sa pôsobeniu týchto zákonitostí, pričom nadobúdame presvedčenie, že sme obeťou okolností.
Potom už len skĺzneme do pasívneho postoja k vlastnému životu a ignorujeme naše znalosti a intuíciu, ktoré by nám pomohli hýbať sa v živote vpred.
Toto sa obyčajne stáva vtedy, keď zabúdame, že náš samotný život JE naším účelom a odzrkadľuje sa v ňom to, čo je nevyhnutné pre náš vývoj.
Zmyslom nášho života je, aby sme ho žili. Zmyslom našich pocitov je, aby sme ich precítili. A zmyslom našich prekážok a problémov je, aby sme sa z nich poučili.
Všetka naša skúsenosť – vnútorná aj vonkajšia – sa podobá hľadaniu pokladu vo videohre, ktorého zmyslom je postúpiť do ďalšieho kola. Začnime teda hrať!
„Ak sa naučíme žiť uvedomelo a autenticky, keď začneme chápať, že veci sa nedejú nám, ale lepšie povedané „pre nás“, potom budeme môcť čokoľvek, čo príde do nášho života použiť v náš prospech.
Potom začneme vidieť všetky bariéry, ktoré nám v živote bránia dosiahnuť krásu, lásku, hojnosť, dôvernosť, radosť a zdravie.“ – Erin Lanahan
7. Našli sme pravdu! Chceme podľa nej žiť už navždy a nechceme už počuť o žiadnych iných možných perspektívach
Preklad: Zabúdame, že sme jedinečné, pohyblivé a meniace sa bytosti kráčajúce po jedinečnej, pohyblivej a meniacej sa ceste, ktorá nám zakaždým prináša presne to, čo sa práve potrebujeme naučiť.
To, čo potrebujeme v jednom období života sa môže úplne odlišovať od toho, čo potrebujeme v inom období. Čo považujeme jeden deň za správne, sa nám na ďalší deň už správnym zdať nemusí.
A má to svoj dôvod. Ako bytosti máme v sebe veľa vrstiev a rozmerov. V jednom období sa môžeme zapodievať rozmermi našej bytosti, ktoré od nás vyžadujú naučiť sa disciplíne a cieľavedomosti.
Inokedy zas pracujeme na aspektoch, pri ktorých sa máme naučiť byť prispôsobiví a naučiť sa „plynúť so životom“.
V jednom období sa rozvíjame v súcite a jemnosti, v inom období sa zase potrebujeme naučiť byť aj neústupní a vedieť si stanoviť jasné osobné hranice.
Problém však nastáva vtedy, keď začneme spoliehať na ideály viac než na našu intuíciu (o niečom podobnom sme hovorili v bode č. 3). Naše životné cesty a lekcie sa odvíjajú od toho, čo je pre náš rast v určitom období to najlepšie a najdôležitejšie.
Keď sa ale zasekneme v našej mysli a zaťato sa budeme pridŕžať nejakého nemenného duchovného ideálu, prestaneme počuť pocity, intuíciu a životné skúsenosti, ktoré nám poticho našepkávajú, čo je pre nás správne.
Právom sa preto môžeme domnievať, že nemá žiaden zmysel vyslovovať nejaké unvierzálne „pravdy“ a očakávať, že sa nimi bude každý riadiť.
Pravdou môže byť, že sme všetci súčasťou jedného vedomia, ktoré zakúša samo seba zo subjektívnej perspektívy a že prostredníctvom nás vesmír poznáva sám seba… nuž potom ale platí, že vesmír chce poznať samého seba prostredníctom každej jednej JEDINEČNEJ perspektívy a životného príbehu.
Zámerom asi nebolo, aby sme všetci žili rovnako a vyvíjali sa rovnako.
Zámerom asi nebolo, aby sme mysleli rovnako a cítili to isté. Sme tu na to, aby sme sa vzájomne dopĺňali. Podobne ako keď pri stavaní puzzle z mnohých jedinečných kúskov vytvoríme nádherný obraz.
„Našou úlohou nie je nájsť nemennú pravdu, s ktorou bude každý súhlasiť a bude sa ňou riadiť. Iba vtedy potrebujeme, aby ľudia súhlasili s našou pravdou, keď ešte nie sme presvedčení o tom, že to je pravda.
Vtedy hľadáme u druhých odobrenie. Úlohou každého z nás je však nájsť svoju vlastnú pravdu. Nič viac a nič menej. A či Vaša pravda pracuje vo Váš prospech spoznáte podľa toho, či sa Váš život zlepšuje.
Či Vaša pravda pracuje vo Váš prospech poznáte podľa toho, aký máte zo svojho života pocit.“ – Teal Swan
Záver
Dúfame, že jednotlivé body a názory obsiahnuté v tomto článku budú pre Vás užitočné! Nech je naším vzorom samotný život a nechajme sa ním viesť.
Zbavme sa pretvárky, ktorá sa občas vie nenápadne rozrastať aj medzi duchovnejšie založenými ľuďmi a naučme sa byť k sebe a k druhým naozaj úprimní. Práve v našej zraniteľnosti a otvorenosti spočíva možnosť budovať tie najhlbšie a najdôvernejšie vzťahy.
Musíme cítiť, že rastieme. Začnime žiť autenticky tak, aby sme vytvorili a do našich životov pritiahli takú realitu, ktorá bude v ozajstnom súlade s našou pravou podstatou.
Nemáme čo stratiť… okrem nezmyslov.
Spracovala: Silavedomia.sk
Andy says
Článok je evidentne myslený dobre a autor sa snaží poukázať na pasce duchovnej pýchy. No ten úvod je dosť nevhodný.
Citujem z článku: „Dokonca aj tá najvyrovnanejšia, najuvedomelejšia a hlboko „duchovne založená“ osoba sa môže nachádzať v úplnom nesúlade so svojou podstatou a byť mimo skutočného duchovného rozvoja… dokonca viac než niekto, kto sa o „duchovno“ vôbec nezaujíma.“
Ak autor chce písať o ľudoch ktorí klamú sami seba, tak nech nehovorí o “ tej najvyrovnanejšej , najuveodomelejšej a hlboko duchovne založenej osobnosti“, ale o priamo o ľudoch ktorí sa na to LEN VEDOME / NEVEDOME HRAJÚ – teda priamo poukázať na to o kom článok je a nie globalizovať.
Tým otvára dvere tomu, že sa ego sa toho chytí a na každého kto medituje a kto prirodzene je v súlade s bytím, tak automaticky zosmiešni a odsúdi. Ak už niekto je uvedomelý, vyrovnaný a hlboko duchovne založený, tak asi pascou duchovnej pýchy prešiel, preto je taký.
Z článku mám pocit, že sa síce autor snaží pomôcť ku vedomejšiemu životu, ale sám nevie ako definovať skutočnú duchovnosť, lebo ju sám nepozná – čo potvrdzuje keď po tom všetkom na konci napíše „Musíme cítiť, že rastieme.“ KTO to MUSÍ cítiť?
Mili says
Souzním s tímto článkem. Mám velké povědomí s tím co je tam napsáno. Už jsem si tím prošla a mám stále co naslouchat své duši. Je to dlouhá cesta a já letím jako raketa. Otevírají se mi zázračné i bolestné emoční stavy.
Terka says
A zabudli sme na hodnoty, ktoré sú základom pre duchovný rozvoj.
Prijatím všetkých okolností a vysporiadaním sa s minulosťou sa nezbavujeme zodpovednosti za minulosť a budúcnosť a za možné utrpenie, ktoré sme spôsobili či spôsobíme iným.
Často som videla „duchovný rast“ a „prijímanie života“ u ľudí, ktorí v minulosti niečo spáchali zlé a týmto prijímaním vlny osudu sa s tým vysporiadajú ľahšie ako snažením sa o odpustenie a nápravu ľuďom, ktorím ublížili.
Sebarozvoj by mal byť založený na silných morálnych hodnotách a hlavne skutkoch aby si akýkoľvek zločinec svoje skutky neospravedlňoval jednoducho a len žil v prítomnosti.
peiks says
my vsichni