V civilizovanej modernej spoločnosti sú už zvieracie útulky samozrejmosťou. Zachraňujeme zatúlaných či odvrhnutých domácich maznáčikov a viac než kedykoľvek predtým vyvíjame úsilie, aby naši priatelia z ríše zvierat prežili čo najlepší život.
Robíme to s nádejou, že tieto malé dušičky sa nakoniec uzdravia a prekonajú svoje traumy, ktoré v mnohých prípadoch zažívali veľmi dlhý čas.
Avšak i napriek tomu najväčšiemu úsiliu postarať sa o opustené zvieratká a dať im všetko, čo potrebujú, nie všetky sú dosť silné na to, aby sa zo svojho zúboženého stavu dostali a vyzdraveli.
Sotva si možno predstaviť niečo smutnejšie, no aj takéto príbehy so smutným koncom sú súčasťou života.
Nasledovný príbeh je jeden z tých smutných.
Príbeh ženy, ktorá strávila posledné chvíle života s chorým psíkom
Janine Guido, zakladateľke zvieracieho útulku Speranza Animal Rescue so sídlom v Severnej Karolíne, stačil jediný pohľad na psíka menom Watson, aby hneď vytušila, že tento drobný štvornohý priateľ to zrejme nezvládne.
Janin, ktorá je v spomenutom útulku zároveň pracovníčkou, bola prvá, kto si v miestnom parku všimol opusteného psíka.
Telo zúboženého psa bolo na mnohých miestach pokryté otvorenými ranami a po nohách mal nádor rozrastený do pokročilého štádia. Janin sa tohto opusteného zvieratka okamžite ujala, vzala ho so sebou a spravila, čo bolo v jej silách, aby mu čo najviac zmiernila jeho bolesť.
Bolo však úplne jasné, že nádor, ktorý mal Watson na nohách, už veľmi hlboko prerástol aj do iných častí tela. Po jeho vyšetrení nakoniec aj veterinári potvrdili, že Watson je v stave, v ktorom ho už nie je možné operovať a nie je žiadna iná možnosť, ako by mu mohli pomôcť.
Janin vedela, že psíkovi už neostáva veľa času. Rozhodla sa však, že nedopustí, aby strávil posledné chvíľky života úplne sám. Pri predstave, že by mal umierať úplne sám, jej pukalo srdce.
Nedokázala by sa prizerať jeho osamelému trápeniu. Jednoducho jasne cítila, že Watsonove posledné chvíle budú preňho omnoho jednoduchšie a menej bolestivé, ak bude cítiť, že pri sebe niekoho má.
Keď sa Janin teda zmierila s predstavou, že tomuto štvornohému maznáčikovi skrátka nemá ako pomôcť, rozhodla sa, že si ho privinie do svojho náručia a bude s ním až do poslednej chvíle.
A tak aj spravila. Na zemi rozložila niekoľko prikrývok a vankúšov hneď vedľa neho. Úbohého psíka potom vzala do náruče a utešovala ho ako najlepšie vedela.
Podchvíľou mu jemne šepkala ako veľmi je milovaný. A Watson v jej náručí pomaly a pokojne zaspal. Hneď skoro ráno už vedela podľa príznakov jednoznačne povedať, že Watson je už pripravený na odchod. O niekoľko minút navždy v pokoji zaspal.
Janin zalievali slzy a v srdci jej zavládol hlboký žiaľ. Bola však rada. Bola rada, že v jeho posledných chvíľach mohla Watsonovi celú noc podopierať hlavu vo svojom náručí a dať mu lásku, ktorú tak zúfalo potreboval.
Toto je istotne jeden z najsmutnejších a najdojímavejších príbehov. A aj keď sa pre Watsona skončil tragicky, neznamená to, že si z neho nemôžeme vziať nejaké ponaučenie.
Jeho tragická cesta životom nám má pripomínať v prvom rade to, že aj tieto nádherné bytosti potrebujú našu lásku.
Zdroj: curiousmindmagazine.com, Spracovala: Silavedomia.sk
Pomerne často sa ku mne vracia takáto myšlienka:
„Bez zvierat by sme umreli na osamelosť…“
Možno práve toto cítia ľudia, ktorí dokážu pri svojich miláčikoch prebdieť celé noci, keď tie nemé tváre očakávajú svoje malé, alebo, keď umierajú.Psíkovia a mačičky sa vedia svojim ľuďom odvďačiť aj tak, že ich vedia liečiť, alebo dokážu na seba, či do seba zobrať chorobu svojich ľudských priateľov.Možno je to tak, že na Zemi žijú nielen ľudia,zvieratá , rastliny a veci, ale aj bytosti- tvori prepojené kdesi v duchovných výškach so všetkým živým, aj neživým.