Počuli ste už o tom, že v rámci našej psychiky existuje jav, ktorý sa vo všeobecnosti trochu neurčito označuje ako „trhlina“?
Jedná sa o psychologický jav, ktorý sa podobá na déjà vu, na predtuchu či na akési predpoznanie. Táto „trhlina“ sa vyznačuje tým, že vnímame niečo, čo odporuje zákonom fyziky a materiálnej skutočnosti.
Môžeme napríklad v dave zazrieť človeka, ktorý prešiel týmto davom dvakrát po sebe úplne rovnako – po tej istej trase, tými istými krokmi a s tými istými pohybmi.
Alebo, môžeme v tom istom dni zazrieť v obchode niekoho, ako si prezerá alebo skúša ten istý tovar navlas rovnakým spôsobom, hoci všetko akoby nasvedčovalo tomu, že táto osoba je v tomto obchode dnes len prvýkrát.
Zjednodušene by sme teda túto „trhlinu“ mohli charakterizovať ako jav, ktorý sa udeje úplne zhodným spôsobom dva alebo viackrát, prípadne ako jav, ktorý odporuje známym fyzikálnym zákonom.
Môžeme si o tom myslieť, čo chceme. V tomto článku si však povieme o niekoľkých krátkych príbehoch, ktoré ak sú pravdivé, sú aj niečoho dôkazom.
Zozbierali sme teda niekoľko príbehov od ľudí, ktorí boli ochotní podeliť sa s nami o svoju skúsenosť s „trhlinou v matrixe“.
Celá problematika ma zaujala natoľko, že som si naštudoval všetky dostupné materiály o tzv. prekognícii („predpoznaní“).
V mojej snahe porozumieť mechanizmu, vďaka ktorému ľudia zažijú či uvidia udalosti, ktoré sa neskôr stanú presne tak, ako ich zažili, som sa oboznámil s myšlienkou „trhliny v matrixe“ a uvedomil som si, že niečo podobné som zažil ja sám ešte ako dieťa.
Jedného dňa, keď som mal 11 rokov, išli sme celá rodina niekam na výlet. Ako sme vychádzali z nášho domu, videl som otca, ako išiel k svojmu autu, otvoril dvere a nasadol.
Stál som pri strome v prednej časti záhrady vo vzdialenosti, z ktorej som už nedokázal rozpoznať tvár môjho otca v aute, no s úplnou istotou môžem povedať, že som ho jasne videl vyjsť z domu a nastúpiť do auta.
Čudoval som sa, prečo ešte nenaštartoval a neodišiel, a tak som podišiel bližšie k autu. Veľmi ma vydesilo, keď som zistil, že v aute nie je.
O niekoľko mesiacov neskôr som mal zase iný zážitok. Bol som v škole a ako som kráčal dlhou chodbou uvidel som nejaké dievča s blonďavými vlasmi a so zelenou školskou taškou, ako prešlo oproti mne.
Minuli sme sa a každý pokračoval svojou cestou. No ani nie po minúte, ako som šiel ďalej po chodbe, išlo oproti mne znova to isté dievča, presne rovnako a znovu sme prešli okolo seba.
Prisahám, že som ju videl dvakrát – ako som ju zazrel na opačnej strane chodby, ako šla oproti mne a ako sme popri sebe prešli. Po tejto príhode som nejaký čas nad sebou premýšľal, či som sa náhodou nezbláznil.
A odpoveď som nepoznal až donedávna, keď som sa dopočul o zaujímavom psychologickom jave, ktorý sa zvykne nazývať ako už spomínaná „trhlina“.
Moje dva príbehy však ani zďaleka nie sú také zaujímavé ako tie, o ktorých si povieme v článku ďalej.
Na americkej webovej stránke Reddit jej užívatelia vytvorili jednu podskupinu, v ktorej sa venujú výhradne iba tematike „trhliny v matrixe“. Nájdeme tu mnoho neobyčajných príbehov.
Napríklad užívateľ blackcat104 zverejnil svoju osobnú skúsenosť s „trhlinou“ v príbehu, ktorý nesie názov „Nie som si celkom istý, čo som dnes zažil v práci…“:
„Na začiatok musím povedať, že s veľkým záujmom čítam všetky príspevky na túto tému, ktoré sa na Reddite objavia. Tzv. „trhliny v matrixe“ sú jednou z mojich najobľúbenejších tém.
Nikdy predtým som ešte nemal s trhlinou alebo niečím podobným osobnú skúsenosť, a preto si nie som istý, či to, čo som dnes zažil v práci, sa za trhlinu v matrixe dá považovať, alebo si to iba nahováram.
Študujem na vysokej škole a privyrábam si ako predavač v obchode. Veľmi nudná práca. A väčšinu času som na expresnej pokladni v predajni – to je taká, ku ktorej idú zákazníci s najviac siedmimi kusmi tovaru.
Pracujem aj nočné zmeny. Jedného dňa ráno, približne o 7:00, sme mali trochu voľnejšie, čo znamená, že ku pokladni mi prišiel zákazník tak zhruba každých desať minút.
Muž, asi štyridsiatnik s dvoma deťmi, podišiel k pokladničnému pásu a vyložil naň mrazenú pizzu, zmrzlinu, pivo a niekoľko ďalších drobností do domácnosti.
Ako s každým zákazníkom som s ním prehodil pár bežných fráz, skontroloval jeho občiansky preukaz (podľa vnútorného predpisu v našej predajni musíme kontrolovať občiansky preukaz každému zákazníkovi), on potom zaplatil a odišiel.
Potom prešlo asi päť až desať minút a čo vidím – ten istý muž prichádza znovu k mojej pokladni. Spýtal som sa ho, že či niečo zabudol.
Zatváril sa prekvapene a odpovedal: „Nerozumiem, čo sa pýtate.“ Pozrel som sa, čo vyložil na pokladničný pult, a bol to presne ten istý tovar ako predtým. Boli s ním tie isté dve deti – jednoducho, všetko sa zopakovalo navlas rovnako.
Stál som tam úplne zmätený a len som sa ho spýtal, že či pred chvíľou už nebol u nás v predajni. Odpovedal, že nie. Celý nesvoj som sa rozpačito trochu zasmial a poznamenal som, že to som si ho musel pomýliť s niekým iným, kto vyzeral presne ako on.
Som si však istý, že to bol ten istý muž – znova som kontroloval jeho občiansky preukaz a jednoducho všetko ostatné sa tiež odohralo úplne rovnako. Bolo to úplne šialené.
Pre istotu som sa opýtal mojej kolegyne vo vedľajšej pokladni, že či tiež videla toho muža dvakrát. Odpovedala mi však len, že si veľmi nevšímala, akí ľudia prešli mojou pokladňou a má pocit, že tohto muža videla iba raz. Celá tá situácia bola nanajvýš zvláštna.
Čo si o tom myslíte vy?“
Ďalší neobyčajný príbeh, ktorý sme našli na portáli Reddit je od užívateľky smol-bean-dean a nesie názov „Trhlina v mojom odraze v zrkadle“:
„Minulý rok som zažila najstrašidelnejší zážitok môjho života. Odvtedy mám vždy ešte trochu obavy pozrieť sa na seba v zrkadle. Ako som sa líčila, pozrela som sa do zrkadla a žmurkla som.
Môj odraz žmurkol hneď po mne… Jednoducho som videla, ako môj odraz žmurká hneď po mne, nie zároveň so mnou.“
Užívateľ Redditu menom ogmarker sa tiež zveril so svojím príbehom, ktorý nazval „Tak toto sa mi stalo včera a zdalo sa mi vhodné, aby som tu o tom napísal.“:
„Chcel som to sem poslať už včera, no hneď, ako som sa vrátil domov, som na to zabudol, a potom som zaspal 😀
Takže, včera som vstával ráno o 5:00 a chystal som sa do práce. Z domu som vychádzal približne o 5:30. Ako si iste viete predstaviť, v takúto skorú rannú hodinu sú cesty takmer prázdne.
Niekde na polceste do práce som zastal na semafore na červenú. Kúsok predo mnou išiel nejaký jazdec na mopede. Vyzeralo to, ako keby tiež išiel zastaviť na červenú, no na križovatke odbočil doprava.
A tak som ostal na križovatke pred semaforom čakať sám. Za mnou, ani vedľa mňa, nestál nikto. Pozrel som do spätného zrkadla a najmenej tých 60 metrov za mnou nebolo vidno nikoho.
Zrazu naskočila zelená. Pridal som a ako som prechádzal križovatkou, ešte raz som sa pozrel do spätného zrkadla. A čo nevidím…
Ten istý jazdec na mopede, ktorý na križovatke odbočuje doprava. Presne to isté, čo som videl pred nejakými 12 až 18 sekundami sa deje znova. Bolo to šialené.
Na mojom aute nemám tmavé okná, takže vždy veľmi jasne vidím každého účastníka premávky, či už vedľa mňa alebo za mnou. Ešte stále si nie som istý, čo si mám o tom všetkom myslieť. Keď na semafore naskočila zelená, nebol vedľa mňa, ani za mnou jednoducho nikto.
Možnože to nie je celkom typická „trhlina v matrixe“, ale zverejnil som to, lebo som si myslel, že by sa vám môj príbeh mohol páčiť.“
Ďalší príbeh na Reddite je od užívateľky iamaghost:
„Ďakujem administrátorom stránky Reddit za zverejnenie môjho príspevku. Poďme teda hneď k veci.
Počas minulej noci som sa zobudila dvakrát. V oboch prípadoch som sa zobudila na veľmi hlasný, čudný zvuk, niečo ako hlasné pípnutie. Keď som sa zobudila druhýkrát, to pípnutie bolo ešte dlhšie a jeho tón kolísal.
Na tieto dva zvuky som sa prebudila preto, lebo som si uvedomila, že nepochádzajú odniekiaľ zvonka. A teraz si o mne asi pomyslíte, že by som mala vyhľadať pomoc psychiatra. Prebudila som sa teda a na moje veľké počudovanie som si uvedomila, že tie zvuky vychádzajú z mojej hlavy.
Asi si poviete, že na to existuje celkom jednoduché vysvetlenie. Ja sama som to najprv pripisovala tomu, že som bol veľmi unavená. Upokojila som sa teda, znovu som si ľahla spať a už som o tom viac nepremýšľala.
Až kým ma môj manžel nezavolal obedovať, tak ako vždy, a opýtal sa ma: „Tiež si počula tie zvláštne zvuky?!“ Čože?! Nevedela som pohotovo reagovať, a tak som odpovedala, že som nič nepočula.
Keď mi potom ďalej rozprával o zvukoch, ktoré počul, opísal ich ako rádiový signál, ktorého výška kolíše. A za noc ten zvuk počul dvakrát.
Samozrejme, tuho som premýšľala nad tým, čo som zažila v noci ja. Zvuky, ktoré opisoval môj manžel, boli presne tie, ktoré som počula ja. Nevedela som si však nijako vysvetliť, ako by mohli tieto zvuky vychádzať z mojej hlavy…
Naozaj neviem, čo si mám o tom myslieť. No som si úplne istá, že v hlave nemám žiadne kovové platničky. A čo ak zdrojom toho zvuku bol môj mobilný telefón, ktorý mávam položený vedľa postele na nočnom stolíku?
Popoludnie som potom strávila v blízkosti môjho manžela v kuchyni. Mobil som mala vypnutý, umývala som riady a nad celou vecou som hlboko dumala. Celé to bolo veľmi zvláštne.
Ako som stála pri umývadle a premýšľala, pozrela som von z kuchynského okna. Po ulici prešlo nákladné auto. Jediný dôvod, prečo som ho zaregistrovala, bol, že sa mi zazdalo, ako keby si jeho šofér prstom špáral v nose.
Samozrejme ma to pobavilo. A teraz, toto myslím vážne – približne o 3 minúty po ulici prešlo to isté nákladné auto, v ktorom sedel šofér, ktorý robil to isté, čo ten predtým…
A ešte jeden príbeh. Užívateľka menom Tea Orchid na Reddite napísala:
„Zdá sa mi, že Reddit je ten vhodný portál, na ktorom môžem zverejniť svoj príbeh. Možno niekto tiež zažil niečo podobné ako ja.
Stalo sa to minulý december. Môj priateľ, moje bábätko, moje štvorročné dieťa a ja sme v tom čase niekoľko mesiacov bývali u mojich rodičov. Dali sme si prerobiť byť a čakali sme, kým bude hotový, aby sme sa doň mohli znovu nasťahovať. Už to bolo päť mesiacov, čo sme bývali u našich.
Všetci štyria sme bývali v izbe, ktorá sa nachádzala na prízemí, priamo pod kúpeľňou a pod izbou, kde bývali moji rodičia.
Posteľ, na ktorej sme spávali, bola otočená tak, že keď som sa posadila, mala som výhľad na obrovské police na opačnej strane miestnosti, ktoré siahali od podlahy až po plafón. Tieto police tam dal do steny vbudovať môj otec.
Jedno ráno sa mi vstávalo mimoriadne ťažko. Zamračená som s námahou otvárala oči, keď som cítila, ako mi už tvár hladia ranné lúče zimného slnka. Trochu som pootvorila oči a ako každé ráno, na opačnej strane izby som rozmazane uvidela tie police.
Náhle sa celá stena s tými policami prudko premiestnila asi o meter doľava, a potom hneď zase naspäť. Udialo sa to rýchlo a moja myseľ automaticky zareagovala myšlienkou: „To je smiešne. Určite ešte stále spím, a to sa mi len sníva, aj keď sa mi chvíľu zdalo, že už som sa zobudila.“
Znova som nachvíľu zavrela oči, no potom som ich znova rýchlo otvorila. Znova sa mi naskytol pohľad na tie vysoké, biele police. A znova – rýchlo a nečakane sa celá stena aj s nimi presunula najprv vľavo, a potom späť napravo.
Podobne ako posuvný vozík na starom mechanickom písacom stroji. Pohyb tých políc sem a tam bol skrátka úplne mechanický. Tentokrát som si však už bola istá, že som v plne bdelom stave. V izbe som bola sama s mojím novorodeniatkom, ktoré našťastie pokojne spinkalo.
Z izby som potom vyšla úplne zmätená a uvažovala som, že to, čo som videla, musel byť nejaký zvláštny typ sna alebo akási zostatková halucinácia po prebudení.
Potom neskôr to ráno, ako sme sedeli pri káve, moja mama hľadela von oknom a pokojným hlasom povedala: „Toto ráno sa mi triasla posteľ. Bolo to také zvláštne.“
Veľmi ma to zarazilo, a tak som ju poprosila, nech mi o tom povie viac. Položila svoju šálku na stôl a začala mi opisovať, ako sa zobudila ešte zavčas rána, keď začali prvé slnečné lúče prenikať cez oblok.
A vo chvíli, keď sa práve prebúdzala, cítila, ako sa jej posteľ náhle presunula doľava, a potom hneď späť. Znepokojená a už úplne bdelá sa posadila na posteľ, ktorá sa však už potom nepohla.
Môj zážitok, ako aj mamine rozprávanie o tom, ako sa jej triasla posteľ, som sa snažila celý čas ignorovať. No prestalo sa mi to dariť, keď presne opísala spôsob, ako sa jej posteľ náhle posunula doľava, a potom hneď späť doprava.
Ako keby ju niekto posunul tam, a potom bleskovo naspäť. A jej izba sa nachádzala presne nad mojou, jej posteľ o poschodie vyššie, presne nad stenou s policami. A všetko sa to udialo približne v tom istom čase.
O mojom zážitku som sa jej odvážila rozpovedať až po niekoľkých minútach. Oči sa jej od úžasu otvorili doširoka, ako som jej opisovala pohyb steny s policami tam a späť.
Obe sme sa zhodli na tom, že celá udalosť bola nanajvýš čudná a bez toho, že by sme chceli vôbec niečo podniknúť, nechali sme to už tak. Odvtedy som už nikdy nič také nezažila.“
Podľa niekoho sú tieto „trhliny v matrixe“ dôkazom toho, že skutočnosť, v ktorej žijeme, je vlastne akýmsi typom počítačovej simulácie.
Iní sú zase toho názoru, že naša pravá existencia a život sa odohrávajú niekde inde, zatiaľ čo skutočnosť, ktorú momentálne vnímame a prežívame, je vlastne len snom.
Na vysvetlenie tohto javu existuje viacero pohľadov – ich rôznosť si možno vysvetliť prirodzenou rozdielnosťou medzi ľuďmi, ktorí mali s „trhlinou v matrixe“ osobnú skúsenosť.
A je ťažké povedať, kto je bližšie pravde – zdá sa, ako keby každý z existujúcich názorov mal niečo do seba.
Môžeme si o tom všetkom myslieť, čo chceme. V každom prípade tento zvláštny jav vedie k mnohým otázkam ohľadom povahy času a reality.
Zdroj: themindunleashed.com, Spracovala: drbuzgi.com
Pridaj komentár