Deti nepovedia, že majú úzkosť – deti povedia „Bolí ma bruško!“

Ako deti rastú a vyvíjajú sa, celkom isto zažijú mnoho emocionálnych reakcií. A medzi týmito emocionálnymi reakciami bude nevyhnutne aj veľa takých, ktoré by sme zaradili medzi negatívne emócie.

Deti však zatiaľ nemajú ako vedieť, že tieto emócie nie sú bežné, ako ani to, že ich považujeme za negatívne emócie. Deti za tých niekoľko pár rôčkov zatiaľ jednoducho ešte nezískali dostatok skúseností, aby vedeli, čo vlastne pociťujú a prežívajú.

No deti nám aj tak vždy dajú vedieť, že niečo nie je v poriadku aj napriek tomu, že vo väčšine prípadov to nedokážu celkom jasne pomenovať alebo vyjadriť slovami.

Deti vnímajú svet inak než dospelí. Celkom pochopiteľne, ešte nemajú poznanie alebo uvedomovanie si seba na tej úrovni ako dospelé osoby. Z tohto dôvodu je však ich vnímanie danej situácie v istom zmysle čistejšie a hlbšie.

Emócie detí prechádzajú neustálymi zmenami a rýchlym vývinom. A dospelí, ktorí by sa v emóciách detí radi vyznali, často stoja pred nerozlúštiteľným hlavolamom.

Bolo by však unáhlené a nerozumné chcieť hneď na základe týchto zmien v emóciách dieťaťa určiť nejakú definitívnu prognózu ohľadom jeho budúceho zdravia.

Takáto prognóza by bola takmer naisto celkom nepresná a nepravdivá. Na základe toho, čo nám dieťa hovorí o svojich pocitoch, však vieme rozoznať jeho príznaky, a na základe nášho poznania a skúseností mu potom vieme aj pomôcť.

Väčšina rodičov si ešte donedávna neuvedomovala, aké dôležité je hneď od začiatku venovať pozornosť prvým príznakom a prejavom možnej duševnej poruchy dieťaťa.

Donedávna sme vedeli len o poruche aktivity a pozornosti (ADHD) a prípadne o niektorých ďalších bežných poruchách v správaní detí.

A zdá sa, že aj vtedy, keď už deti vyrastú a povedia, že trpia úzkosťou, nikto ich neberie tak vážne ako by možno mal. Dôvodom tu bude zrejme to, že väčšina ľudí vníma úzkosť iba ako jeden z viacerých prejavov obyčajného strachu, ktorý sa nás práve zmocňuje.

Nie je to však pravda. Je potrebné si uvedomiť, že úzkosť je omnoho silnejšia než len nejaký prejav bežného strachu. Úzkosť vie veľmi znepríjemňovať a komplikovať život v prvom rade tej osobe, ktorá úzkosťou trpí.

Je mnoho situácií, kedy sa dieťa privinie a schováva za svojich rodičov – napr. keď sa vonku zotmie, alebo keď začuje náhly a silný zvuk. Aj v takýchto prípadoch je dieťa úzkostlivé.

Táto jeho reakcia je však úplne pochopiteľná a normálna, a preto sa rodič nemusí vôbec znepokojovať. No v niektorých iných, extrémnejších prípadoch sa u dieťaťa môže vyvinúť úzkostná porucha, ktorá potom môže negatívne ovplyvniť vývoj jeho vzťahov, učebné výsledky či celkovú kvalitu života.

Podľa nedávnych štatistík sa úzkostná porucha vyvinie u každého ôsmeho dieťaťa. Ak sa táto úzkostná porucha nezačne liečiť hneď v počiatočných štádiách, jej negatívne dôsledky sa môžu začať prejavovať v problematickom nadväzovaní a udržiavaní rovesníckych vzťahov, silnými poruchami spánku alebo vznikom závislosti na návykových látkach.

Žiaľ, neliečená úzkostná porucha môžu navyše v dieťati zanechať aj pocit menejcennosti, ktorý sa môže znova prejaviť napríklad v zhoršených študijných výsledkoch a celkovom zakrpatení a nerozvinutí plného potenciálu dieťaťa.

Napokon, častým výsledkom zanedbanej úzkostnej poruchy vo vývine dieťaťa býva aj vznik depresie. Vynára sa tu teda otázka: Čo môžeme spraviť pre to, aby sme čo najúčinnejšie predišli tomuto nechcenému scenáru, ktorý má na život dieťaťa nezriedka fatálne dôsledky?

V prvom rade si musíme začať pozornejšie všímať všetky zmeny v správaní dieťaťa, ktoré možno považovať za volanie o pomoc. Spôsob, akým nás môže naše dieťa upozorňovať na jeho úzkosť, môže byť veľmi odlišný od toho, čo by sme na základe nášho poznania očakávali.

Určite nám tu teda pomôže, keď si začneme jasnejšie uvedomovať, ako naše dieťa reaguje na rôzne situácie a aké pocity či prejavy tieto situácie uňho vyvolávajú.

U dieťaťa si všímajme najmä nasledovné príznaky:

– opakujúce sa bolesti brucha počas a po zažití stresových situácií

– nervozita

– nepokojné správanie

– vyhýbanie sa situáciám a osobám, pri ktorých je čo i len najmenšia možnosť, že by mu spôsobili stres

– nervové zrútenie pod náporom i tých najtriviálnejších problémov

– problematické obdobie puberty a dospievania

– extrémny perfekcionizmus

– zvláštne spôsoby vyrovnávania sa so skutočnosťou, ktoré možno považovať za sebapožkodzovanie (t. j. hryzenie si rúk, škrabanie sa po tele, vykrúcanie, stláčanie či škrtenie si krku, hlavy a končatín, vytrhávanie si vlasov)

Ak spozorujeme, že naše dieťa prežíva neustály stres, a to až do tej miery, že mu tento stres prekáža vo vykonávaní každodenných činností, vyhľadajme pomoc dôveryhodného terapeuta.

Ak príznaky rozpoznáme včas, rastie tým možnosť, že zásah terapeuta bude úspešný, a to až do tej miery, že možno vôbec nebude potrebné, aby dieťa počas liečby užívalo lieky.

A predovšetkým pozorne počúvajme, čo sa nám naše dieťa snaží povedať a zaujmime k tomu rozumné stanovisko.

Najrozumnejšie tiež bude, keď sa budeme zameriavať najmä na tie prejavy správania a návyky u nášho dieťaťa, ktoré považujeme za normálne, ako aj situácie a okolnosti, ktoré u nášho dieťaťa toto správanie a návyky podporujú.

Dodržiavanie týchto jednoduchých krokov môže v konečnom dôsledku významne zamedziť možnosti, že by sa u nášho dieťaťa mohla rozvinúť úzkostná porucha, čím samozrejme významne prispievame k pravdepodobnosti jeho zdravého a šťastného života.

Zdroj: awarenessact.com, Spracovala: Silavedomia.sk