Empatickí alebo veľmi citliví ľudia príliš dobre vedia ako vyvážiť svoje emócie vo svete plnom konfliktnej a intenzívnej energie.
Väčšina ľudí vníma empatiu ako pozitívny znak na človeku, ale empatickí ľudia vnímajú aj temnú stránku tejto vrodenej charakteristiky. Byť schopní vcítiť sa do toho, čím osoba prechádza, ponúknuť jej podporu a pochopenie môže doslova zachrániť niečí život.
Preberanie emócií druhých
V niektorých prípadoch empatickí ľudia prevezmú energiu a pocity od iných.
Dostanú sa hlboko do ich podvedomia a môžu tam ostať i niekoľko mesiacov. A čo viac, empatickí ľudia absorbujú emócie od iných a rozprávajú sa.
Môžu na seba prevziať aj energiu z prostredia, ktorá je založená na zvukoch, svetlách, rozhovoroch a celkových frekvenciách. Empatickí ľudia svoju schopnosť vnímajú ako dar, aj ako prekliatie, pretože ich to stojí veľa energie.
Zatiaľ čo potrebujeme empatických a veľmi citlivých ľudí, aby nás liečili, potrebujeme aj takých ľudí, ktorí sa o seba vedia postarať.
Empatickí ľudia majú tendenciu zanedbávať samých seba, aby sa postarali o všetkých ostatných.
A to je bod, v ktorom sa dar láskavosti môže rýchlo premeniť na niečo negatívne.
Citliví ľudia jednoducho chcú zachrániť svet. Nedokážu vydržať bolesť, utrpenie, násilie a dlhšie utláčanie.
Chcú vidieť svet plný mieru, lásky a úspechu u všetkých, a pretože musia vydržať realitu, ktorá je pravým opakom toho, čo si želajú, veľmi ľahko sa unavia a stratia vieru.
Potrebujú dostatok času na riešenie tvrdosti tohto sveta a spracujú ju podľa vlastných predstáv, aj keď pomáhajú ostatným s ich vlastnými problémami, tento cyklus pokračuje.
Absorbujú emócie od každého okolo seba a potrebujú viac času pre seba, aby si obnovili svoju vlastnú energiu. Keď je akákoľvek časť u nich nevyvážená, vyzerá to tak, že vedú boj sami so sebou, ktorý jednoducho nemôžu vyhrať.
Dá sa povedať, že prevzatie emócií od iných môže viac zaťažovať, a preto hovoríme o prekliatí.
Chcú zachrániť svet, ale nechcú stratiť samých seba.
Je to krehká rovnováha, ktorá potrebuje neustále ladenie a prepracovanie, aby fungovala pre obe zúčastnené strany.
Experiment
Ak chcete získať jednoduchú predstavu o tom, ako empatia v skutočnosti funguje v ľudskej mysli, pozrite sa na experiment, ktorý uskutočnila neurovedkyňa Dr. Tania Singer.
V roku 2004 ona a jej tím vykonal experiment, pri ktorom umiestnili 16 párov do MRI skeneru. Utrpeli bolestivý elektrický šok, ktorý spôsobil ich fyzickú a emocionálnu bolesť.
Dobrovoľníci videli ich bolesť v oblastiach mozgu, ktoré ovládajú schopnosť vcítiť sa a rozžiariť sa ako ohňostroj.
Avšak mnohí ľudia majú empatiu pre tých, s ktorými sa rozprávajú. Vezmite si napríklad opatrovateľov, zdravotné sestry a iných ľudí, ktorý sa denne starajú o potreby iných ľudí.
Mnohé štúdie preukázali, že ľudia v týchto profesiách sa často stretávajú so „sekundárnym traumatickým stresom“. Nevyhnutne prijali bolesť a utrpenie pacientov pri tom, ako sa o nich starajú, čo ich vedie k emocionálnemu vyhoreniu.
Avšak, ako sa môžu ľudia, ktorí sú prirodzene citlivejší k emóciám druhých ľudí a k svetu okolo seba vyrovnať s realitou?
Odpoveď by mohla byť celkom jednoduchá.
Početné štúdie naznačujú, že súcit a nie empatia môže pomôcť ľuďom, ktorí sa cítia byť ovplyvnení energiou a emóciami druhých ľudí.
Súcit znamená, že sa stále staráte o inú osobu, ale neabsorbujete jej emócie a pocity.
Záver
Aj keď sa to môže zdať kruté, empatickí ľudia si musia chrániť svoju energiu a neroznášať ju. Empatia nie je dobrá, ak ju ľudia vnímajú ako bolesť.
„Nie je vôbec jasné, či svet potrebuje empatiu, ak dochádza k utrpeniu niekoho iného,“ hovorí Michael Poulin zo Štátnej univerzity v New Yorku, „mohlo by to jednoducho vo svete znásobiť utrpenie.“
Zdroj: powerofpositivity.com
Jednou z možností, ako „empaticky“ nevyhorieť, je viera v Pána Boha. Láska k blížnemu, ochota pomôcť, zdielať smútok, zdielať utrpenie, sprevádzať v problémových životných situáciách sa stáva nádejou, vierou a láskou…Lebo komukoľvek z biednych pomôžete, ako keby Ste pomohli Mne/Ježiš Kristus/
Už od detstva som empaticka,preto som cely život bola niečo ako vyvrhel…kontakt s ľuďmi bol často až fyzicky nepríjemný,často som pociťovala až zhnusenie a celé telo sa mi naplo a nedalo sa uvolniť..bolo to často hotové peklo.casom som sa prepracovala(trvalo to dlhé roky)k potrebným informáciám a začala som si samu seba viac všímať,svoje reakcie,testovala som samu seba.a .. začala sa venovať psychológii.
Dnes už viem,čo som,kto som a ,že som úplne normálna a nie…prepnuta…!!!
No nie je to ľahký život,častokrát neviem koho vlastne sú emócie ktorými prechádzam,či som ich absorbovať od niekoho,alebo sú moje vlastne.nici mi to život a mam pocit akoby som strácala samu seba,svoju osobu,svoju dusu.obcas sa už stalo,že celé dni nič necítim,len prázdnotu a ľahostajnosť.vyvrcholi to neovladatelnou nervozitou a nepokojom.nikdy som nebrala na to žiadne lieky,ani nechodila k lekárom.. bojujem s tým úplne sama a všetkými nepochopena..
No žijem s tým cely život a som to proste ja…ako tvrdí moja rodina..z extrému,do extrému.. daj sa liečiť!!!
Nepriala by som nikomu..tento dar empatie..
A v dnešnej nestalej nesocializovanej po covidovskej paródii…radšej ani nechodím do väčšej spoločnosti a ľuďom sa vyhýbam ako je to len možné…slovom .môj život je jedna giganticka dráma civilizácie..,sama medzi hyenami..