V polovici 70. rokov 20. storočia americká psychologička Dorothy Tennovová prišla s novým slovom, ktoré sa začalo používať na označenie intenzívnej a až hlúpej zaslepenosti.
To slovo je samozrejme v anglickom jazyku a znie „limerance“. Slovo „limerance“ by sme mohli definovať ako „slepú a úplnú podriadenosť návalu iracionálnej vášne, mimovoľnú príťažlivosť až posadnutosť“.
Tie však môžu vyústiť až do šialenstva, ktoré má potenciál s nami poriadne pozametať, hoci tento stav niekedy zasnene nazývame ako „pravá láska“.
Doktorka Tennovová usúdila, že pojem „limerance“ a celá problematika „zaslepenej lásky“ sú hodné hlbšieho spracovania. Uskutočnila preto praktický výskum prostredníctvom psychoanalytických rozhovorov s mnohými vášnivo zamilovanými osobami.
Tieto osoby na vlastnej koži zažívali typ lásky, ktorý by sme mohli nazvať ako „bolestivá láska“ a ktorý bol zobrazený v nespočetnom množstve románov a filmov. V týchto románoch a filmoch je „bolestivá“ alebo „zaslepená láska“ obyčajne oslavovaná ako vrchol života.
Doktorka Dorothy Tennovová svoje zistenia a závery neskôr usporiadala a na ich základe napísala knihu, v ktorej sa venuje problematike lásky, so všetkým dobrým aj zlým, čo môže láska priniesť.
Jej kniha nesie názov „Love and Limerance: The Experience of Being in Love“ („Láska a zaslepenosť: Skúsenosť zamilovaných“).
Modernej kultúre západného sveta sa značne darí oslavovať práve takúto podobu lásky, ktorá vychádza z neovládateľného a silného vzrušenia a z neuhasiteľnej túžby po opätovaní našich búrlivých citov.
Hudba, filmy a televízne zábavné programy modernej spoločnosti vždy zobrazujú lásku ako všemocnú a prudkú
Hlavnou prísadou takejto planúcej lásky je prudká vášeň. Pri takejto láske sa dve osoby zúfalo snažia byť spolu za každú cenu. Keď sa im to už podarí, rýchlo ich zaplaví pocit všepohlcujúcej jednoty, ktorý ich vtiahne do vzájomného (najmä fyzického) splynutia.
V takej chvíli sa zdá, že dvaja zaľúbenci zostanú pod vplyvom vášne navždy a získavame pocit, že toto je tá „pravá láska“.
Napriek tomu táto prudká vášeň a pobláznená žiadostivosť takmer vôbec nepochádzajú z našej túžby druhú osobu naozaj poznať, či z úcty k nej. Vášeň a žiadostivosť majú v skutočnosti pôvod v našich predstavách, ktoré poukazujú na našu vnútornú potrebu cítiť ohľadom lásky neistotu a hlad.
Poukazujú na našu potrebu očakávať lásku s chorobným, ochromujúcim pocitom rozkoše a zmyselnej netrpezlivosti.
Odzrkadľuje sa tu naša potreba zažiť búrlivú a taktiež neistú lásku, pri ktorej postupne upadneme do podriadenosti a závislosti na druhej osobe.
Desí nás predstava, že by sa nám náš vyvolený či naša vyvolená mali vzdialiť a ožívame pri nádeji na ich návrat.
Čo všetko zažívame pri zaslepenej láske?
1. Osobu, po ktorej túžime, si idealizujeme. Hneď na začiatku vzťahu, či dokonca ešte pred nadviazaním vzťahu túto osobu považujeme za dokonalú. Vnímame ju tak, že sa jej nik nevyrovná.
2. Nie sme schopní myslieť na nič iné než na nášho partnera či našu partnerku.
3. Pocit podriadenosti či nedostatočnosti, plachosť a nemotorné správanie, túžba s naším partnerom či našou partnerkou za každú cenu vo všetkom súhlasiť.
4. Panický strach z možného odmietnutia či opustenia, neopodstatnená žiarlivosť.
5. Pocit silnej eufórie, ak sa nám zdá, že objekt nášho záujmu k nám takisto prechováva silné city.
6. Snaha „čítať medzi riadkami“ a odhadnúť tak zo slov a správania sa objektu nášho záujmu jeho či jej pocity, úzkostlivé všímanie si aj tých najmenších náznakov náklonnosti.
7. Zvrátená záľuba v hádkach, keďže k hádkam často dochádza práve po medových týždňoch.
8. Zmena či zrušenie termínov našich pracovných stretnutí a iných povinností, len aby sme sa prispôsobili plánom osoby nášho záujmu a aby sme nezmeškali žiadnu príležitosť stráviť s ňou čas.
9. Keď sa nachádzame v blízkosti osoby nášho záujmu, môžeme pociťovať dokonca aj zrýchlený dych, chvenie, červenanie sa či búšenie srdca.
Stav, v ktorom chorobne túžime po dotyku a prítomnosti nejakej osoby, sa veľmi podobá túžbe malého dieťaťa po prítomnosti jeho matky.
Ak vzťah dieťaťa a matky nejakým spôsobom utrpel, dieťa si túto traumu so sebou ponesie do dospelosti a bude sa pravdepodobne snažiť, tentokrát so svojím partnerom či partnerkou, nadviazať rovnaký typ vzťahu, aký malo so svojou matkou.
Bude sa však snažiť o iný, šťastnejší koniec príbehu. V takomto vzťahu ide o to, aby sa nám nakoniec podarilo získať si oživujúcu lásku a udržať si ju navždy.
Keď sme boli ešte malými deťmi, materinská láska bolo naozaj niečo, bez čoho by sme neprežili
No aj napriek tomu, že už sme dospelí, silná a zúfalá túžba po takomto type lásky nám zostala. Vďaka nej máme prekrútenú predstavu o tom, že „pravá láska“ musí byť poznačená bezútešnou, úzkostlivou starosťou o zidealizovanú osobu nášho záujmu.
Ak tomu tak nie je, ak je láska, ktorú prežívame pokojnejšia a necítime pri nej tú „sladkú bolesť“, takúto lásku prakticky považujeme za podvod, nie je to pre nás „pravá láska“.
U ľudí, ktorí majú o sebe nízku mienku či vyrastali v emocionálne chladnom prostredí, sa často nejakým spôsobom vyvinie neukojiteľný hlad po láske a náklonnosti.
Títo ľudia potom žijú v idealizovanej predstave, že nájdu svojho „vyvoleného“ či „vyvolenú“, do sýtosti sa napijú z ich lásky, zotrú hranice svojej vlastnej identity a do svojho srdca pozvú svojho vyvoleného či vyvolenú, aby zaplnili prázdne miesto, ktoré vzniklo po neopätovanej láske, aby vyliečili ich zlomené srdce, nevyliečenú sebanenávisť a pod.
Hlavnou myšlienkou tu je, že čím viac častí našej osobnosti sa na ceste životom niekde stratilo, skrylo, potlačili sme ich alebo v sebe popreli, o to viac netrpezlivo a zúfalejšie sa budeme snažiť o intenzívne splynutie s druhou osobou.
Budeme chcieť stať sa súčasťou života druhej osoby a aby sa ona stala súčasťou toho nášho. Budeme chcieť napraviť všetko, čo v našom vnútri zostalo nedokončené, nedostatočné a čo nie je dosť dobré.
A očakávame, že takto sa v našom živote stane zázrak sám od seba namiesto toho, aby sme sa k nemu približovali postupne vlastným vedomým úsilím alebo – Božechráň! – namáhavou ťažkou prácou.
Lásku vnímame príliš jednostranne, alebo vôbec nevieme, aká je.
Myslíme si, že „pravú lásku“ vždy musíme stretnúť takmer proti našej vôli a musí nami poriadne zamávať. Myslíme si, že pravá láska nemôže byť cit, ktorý v našom srdci rastie postupne, láska nemôže byť taká pomalá a predvídateľná, myslíme si, že o nej nemôžeme rozhodovať.
Paradoxom tu však ostáva, že aj keby sa nám vášnivej zaslepenej lásky dostalo vrchovate, nebude v jej moci stvoriť či obnoviť to, čo v našom vnútri chýba, alebo o čo sme prišli.
Zaslepená láska nás nevylieči. Ak znovu chceme cítiť, že sme nažive, spaľujúca vášeň a bezútešný plač nebudú pre nás práve tie najlepšie stavy. Ich účinok sa podobá analgetikám, ktoré len nachvíľu utíšia intenzívnu bolesť prameniacu z našej oslabenej sebaúcty.
Takýto druh lásky nám pôsobí to isté, ako keby sme si sypali soľ do otvorenej rany – okamžite sa vráti strach z odmietnutia a z opustenia, ktorý celý čas len vyčkával na túto príležitosť, prebudí sa naša sebanenávisť, ktorá celý ten čas spala v našom vnútri. A kvôli tomu všetkému sa sami sebe ešte viac odcudzíme.
Čo robiť v prípade, ak zažívame zaslepenú lásku
Našťastie pre tých, ktorí žijú a trpia pod mocným vplyvom vášnivej zaslepenej lásky, existuje pomoc.
A tá pomoc nespočíva v tom, že nakoniec splynú v jedno s druhou dušou, ani v tom, že sa budú zúfalo vyhýbať na prvý pohľad nepohodlnej predstave JEDNODUCHO byť sami sebou.
Na základe našich úvah, ako aj na základe záverov doktorky Dorothy Tennevovej sa domnievame, že na vyzdravenie zbedačenej či dokonca na stvorenie nejestvujúcej sebaúcty predsa len existuje liek. Tým liekom je sebaobjavovanie.
Sebaobjavovanie je zdĺhavé, znepokojujúce, vyžaduje trpezlivosť a občas je aj bolestivé. No rastieme len vďaka rozpínaniu, a rozpínanie vie byť niekedy bolestivé.
Takže všetci, ktorí máme z vášnivej zaslepenej lásky krátkodobé opojenie (a za ktoré potom platíme poranenou sebaúctou), by sme sa mali pripraviť na tvrdú pravdu.
Neexistuje žiadne mávnutie zázračným prútikom, ktoré by za noc vyliečilo našu poranenú sebaúctu. Je možné, že vo chvíli, keď sa začneme, či už náhle alebo postupne, odpájať od domnelého zdroja lásky, pocítime abstinenčné príznaky.
Budeme sa desiť z predstavy, že by sme sa mali od „zdroja lásky“ odpojiť, pretože sa budeme báť bolesti.
Keď však veríme, že potrebujeme ešte viac lásky na to, aby sme sa zbavili bolesti a obáv z nedostatku lásky, očividne sa jedná o začarovaný kruh.
V takejto situácii, návrat k zidealizovanému objektu lásky je sprevádzaný mimoriadne silným návalom úľavy a uspokojenia. Takto však len znovu začneme upadať do mylného presvedčenia, že bez zidealizovaného objektu našej lásky by sme jednoducho neprežili.
Jediná možnosť ako môžeme porozumieť tomu, prečo sa to deje, je nazrieť priamo do nášho vnútra a zamyslieť sa nad tým:
1) prečo nás priťahuje práve taká láska, ktorá je neistá, potupná, rušivá či znepokojujúca, a
2) či dovolíme, aby nás niekto naozaj miloval a aby mu na nás záležalo, alebo či sa budeme stále len naháňať za vzrušením z toho, že nás takmer niekto miloval a takmer mu na nás záležalo.
Spracovala: Silavedomia.sk
Pridaj komentár