Prečo sa ľudia stávajú vekom pesimistickejšími a ako s tým bojovať

Pesimizmus si zvykneme spájať s porazeneckým – skoro akoby sa rúcala obloha – typom správania, s prítomnosťou neustáleho ponosovateľa či úplného zaháľača.

Ako však poznamenáva odborník na správanie a výkon, autor bestselleru z rebríčka New York Times s názvom Umenie nemožného a zakladateľ a výkonný riaditeľ inštitútu Flow Research Collective Steven Kotler, pesimizmus v skutočnosti rozhadzuje oveľa širšiu sieť a nie vždy znamená beznádej a skľúčenosť.

V skutočnosti „majú ľudia vekom naozaj sklon stávať sa pesimistickejšími“, hovorí v podcaste na stránke Mind Body Green.

Počkajte však – nie je to presne tak, ako si myslíte a existuje spôsob, ako s touto takzvanou negativitou bojovať.

Prečo sa ľudia stávajú vekom pesimistickejšími

Dobre, je pochopiteľné, že vás môže zaraziť pojem pesimistický – nie je to tak, že stále vidíte každý scenár myšlienkovým nastavením spoly prázdneho pohára.

Kotler má v skutočnosti na mysli to, že sa ľudia časom obvykle posunú od nastavenia na dosahovanie cieľov k nastaveniu na strach.

„Všetko, čo vidíme a s čím sa stretávame, je v skutočnosti utvárané dvoma vecami: našimi obavami a našimi cieľmi,“ vysvetľuje.

Ako starnete, môže byť pri každom vašom rozhodnutí v stávke oveľa viac – možno musíte mať na pamäti partnera, deti alebo kariéru – a tak možno začnete byť viac zameraní na realitu, automaticky zvažujúc skôr bezpečnostné hrozby, než by ste skočili v ústrety nejakému vznešenému cieľu.

Výskum dokonca ukázal, že starší dospelí majú pri rozhodovaní vyššiu averziu k riziku než mladší ľudia. Mali by sme poznamenať: To nie je nevyhnutne zlé!

Napokon, ako hovorí Kotler, pociťovanie averzie voči riziku len znamená, že sa „začínajú hromadiť veci, na ktorých vám záleží“. To, čo chce vylúčiť je, keď si zo strachu zo zlyhania úplne prestanete dávať životné ciele.

Čo s tým?

Keďže každý stret je utváraný buď obavami alebo cieľmi, prirodzeným prvým krokom je vytvárať si dostatok míľnikov, ktoré udržia váš mozog v tomto nastavení dosahovania cieľov.

Podľa Kotlera je problém v tom, že si mnohí ľudia po dosiahnutí istého spoločenského prahu prestanú dávať ciele:

„Oženili ste sa – možno to bol cieľ. Mali ste deti – bol to cieľ. Získali ste dom – bol to cieľ,“ vysvetľuje.

„Dosiahneme naše prvé prahy a prestávame si stanovovať ciele. V dôsledku toho si systém povie, ´Nuž, keď nemáš žiadne ďalšie ciele, chcem ťa držať v bezpečí a pomôcť ti prežiť´.“

Riešenie?

Neprestaňte si vytvárať ciele – nie iba na postup orientované, denné ciele (hoci aj tie sú skvelé), ale dlhodobé sny, ktoré chcete dosiahnuť.

Chcete, samozrejme, aby boli realistické – cieľ si stanovujte vysoký, aby ste mali istotu, že máte ten pravý –, preto sa snažte dávať si ciele, ktoré sú hmatateľné, konkrétne.

„Tie [dlhodobé ciele] budete potrebovať naštiepať na tvrdé, jedno- až päťročné ciele,“ hovorí Kotler.

Pre zmapovanie svojich najsilnejších túžob začnite možno stanovením zámerov na daný rok alebo vytvorením tabule vízie.

Zhrnutie

Podľa Kotlera je ľahké podľahnúť pesimizmu – prestrojeného za realizmus – keď starnete. Je úplne logické, že ako narážate na ďalšie povinnosti a úspech, váš mozog sa posúva do módu averzie voči riziku.

Neodkladajte však stanovovanie svojich cieľov na úplne vedľajšiu koľaj. Keď budete mať svoje míľniky jasne na dohľad, získate zdravú rovnováhu medzi bezpečím a túžbou.

Autor: Jamie Schneider, Zdroj: mindbodygreen.com, Spracovala: Silavedomia:sk