Jednu z najväčších záhad v celej ľudskej histórii by sme mohli formulovať nasledovnými otázkami: Čo sa s nami stane, keď umrieme? Prestane vedomie existovať? Existuje vôbec možnosť nájsť na tieto otázky odpoveď?
Mnoho ľudí je dobre oboznámených s obsahom prelomovej knihy z roku 1969 s názvom O smrti a umieraní (On Death and Dying), ktorej autorkou je Elisabeth Kübler-Rossová, americká psychologička pôvodom zo Švajčiarska.
V tejto knihe sa okrem iného pojednáva tiež o „piatich fázach umierania“, ktoré boli pozorované u smrteľne chorých pacientov.
Tieto fázy – popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a zmierenie – sú dnes všeobecne známe skôr ako „fázy smútku“ a ako koncepcia sú pevnou súčasťou psychológie.
No už nie každý vie, že Elisabeth Kübler-Rossová neskôr vydala aj kolekciu esejí s názvom O živote po smrti (On Life After Death). Tie sa zakladajú na výskume viac než 20 000 osôb, ktoré mali zážitok blízkej smrti. V týchto esejach nám ich autorka ponúka takúto nádhernú metaforu:
„Smrť ľudského tela je totožná s tým, čo sa stane, keď sa motýľ vynorí zo svojej kukly… Keď umrieme, tak sa len presťahujeme z jedného domu do iného, omnoho krajšieho… stane sa to vtedy, keď už je naša kukla v neopraviteľnom stave… a vtedy z nej vyletí motýľ, inými slovami, naša duša.
Hneď, ako opustíme našu kuklu, dostaneme sa na druhú úroveň, ktorá je oblasťou duševnej energie… v tom okamihu si hneď uvedomíme, že vnímame všetko, čo sa deje na mieste nášho úmrtia, či už je týmto miestom nemocničná izba, miesto nejakej nehody alebo akékoľvek iné miesto, na ktorom sme opustili naše telo.
Všetko toto však nebudeme už vnímať našou pozemskou mysľou, ale prostredníctvom nového, vyššieho vedomia.“
Proces umierania a okamih smrti, ako ich opisuje Kübler-Rossová, sú, ako sa dalo čakať, považované za kontroverzné. Dnešná generácia vedcov má k dispozícii tie najnovšie a najmodernejšie vedecké nástroje a metódy.
Tie samozrejme využíva aj na pozorovanie pacientov, ktorí prežili zážitok blízko smrti. A zaujímavé je, že dnešní vedci svojimi pozorovaniami dospeli k záverom, ktoré súhlasia so zisteniami Kübler-Rossovej.
„Podľa najnovších zistení dnešnej vedy, keď človek umrie, tak si uvedomuje, že umrel, pretože jeho vedomie neprestáva pracovať ani po tom, čo jeho telo už nevykazuje žiadne známky života.“
MUDr. Sam Parnia, PhD., ktorý pôsobí ako profesor v zdravotnom stredisku Langone na Newyorskej univerzite, sa špecializuje v odbore intenzívnej medicíny a vo výskume resuscitácie.
So svojím tímom už pozoroval viac ako 2000 osôb, ktoré prekonali zástavu srdca. Jednalo sa o pacientov, ktorým náhle prestalo biť srdce, no boli opäť oživení vďaka odbornému zásahu lekárov.
A aký bol teda cieľ ich pozorovaní? Odpoveď je jasná – zistiť, či vedomie pokračuje vo svojej činnosti aj po tom, ako zlyhajú základné funkcie mozgu.
Tento výskum niesol názov AWARE (vedomie (= AWAreness) počas resuscitácie (= REsuscitation)) a trval štyri roky. Americký magazín U.S. News & World Report zverejnil článok, v ktorom výsledky tohto výskumu hodnotí nasledovne:
„Výskum pod vedením doktora Parnia sa zameriava na duševné a kognitívne zážitky úspešne resuscitovaných osôb, najmä na ten okamih, keď tieto osoby prestali vykazovať známky života. Podľa slov doktora Parnia, tieto osoby boli na chvíľu v stave skutočnej smrti.“
Doktor Parnia sa vyjadril, že mozog prestáva pracovať takmer okamžite, tzn. do 2 až 20 sekúnd po tom, ako prestane biť srdce. Takže aj keď sa lekári zo všetkých síl snažia pacienta oživiť, zvyčajne sa im nepodarí do mozgu priviesť také množstvo krvi, ktoré je potrebné na obnovu jeho činnosti.
A práve tu prichádzame k najzaujímavejšiemu výsledku výskumu AWARE: 39 % pacientov, ktorí po zástave srdca nevykazovali žiadne známky života, no prostredníctvom resuscitácie boli znovu oživení, uviedli, že si uvedomovali činnosť svojho vedomia, hoci si nespomínajú na nič konkrétnejšie.
Ten najextrémnejší prípad celého výskumu AWARE doktor Parnia popisuje nasledovne: „Subjekt uviedol, že hoci jeho srdce prestalo biť na dlhšie ako tri minúty, si počas týchto troch minút uvedomoval všetko vôkol seba.“
Z pohľadu medicíny považujeme osobu za mŕtvu vtedy, keď jej prestane biť srdce. V rozhovore pre britský denník The Independent sa doktor Parnia k tejto problematike vyjadril nasledovne:
„Keď raz prestane biť srdce, krv prestane prúdiť do mozgu, čo znamená, že mozog takmer okamžite prestáva pracovať. V tej chvíli stratíme všetky základné reflexy – dáviaci reflex, zrenicový reflex, všetky reflexy skrátka prestanú pracovať.“
Tomuto stavu sa ľudovo hovorí „rovná čiara“, pretože prístroje, ktoré monitorujú elektrické impulzy srdca (EKG) a mozgu (EEG), začnú oba ukazovať rovnú čiaru vo chvíli, keď srdce a mozog nevykazujú žiadne merateľné impulzy.
V ďalšom interview pre informačný portál Live Science sa doktor Parnia vyjadril: „Ak sa vám podarí srdce znovu uviesť do činnosti, o čo sa vlastne snažíme prostredníctvom kardiopulmonálnej resuscitácie (CPR), spolu so srdcom pomaly začne pracovať aj mozog.
Čím dlhšie však resuscitácia trvá, tým dlhšie bude mozog v situácii, keď je fakticky mŕtvy, no stále v ňom a nervových dráhach prebieha činnosť. Postupne, ako začne srdce pracovať normálne, aj mozog a nervové dráhy sa vrátia k svojej normálnej činnosti, ktorá sa prejavuje bežným vedomím.“
Doktor Parnia so svojím tímom už pozorovali mnoho prípadov, kde po oživení srdca bol pacient schopný do detailov opísať všetko, čo sa dialo v jeho blízkosti počas toho, ako bol, technicky vzaté, mŕtvy.
„Títo pacienti bežne opisujú, že videli lekárov a sestry, ako pracujú, vedia dokonca detailne opísať celé rozhovory medzi lekármi, a tiež si vizuálne presne vybavujú prítomnosť všetkých osôb a objektov v ich blízkosti.
Jednoducho, museli to nejako vnímať aj v stave momentálnej smrti, inak by si na to nemali ako spomenúť.“
Pravdivosť týchto výpovedí bola vždy potvrdená zdravotníckym personálom, ktorý priviedol týchto pacientov späť do života.
Je mozog počas smrti v stave hypervedomia?
Vedci z Michiganskej univerzity vykonali sériu pokusných pozorovaní, ktorými pomocou EEG pozorovali činnosť mozgu u potkanov počas zástavy ich srdca.
Týmto výskumom sa zistilo, že u potkanov, ktoré sa fakticky nachádzali v stave smrti, došlo v ich mozgu k prudkému nárastu elektrických impulzov vysokej frekvencie.
Frekvencia týchto impulzov bola omnoho vyššia než tá, ktorú namerali u potkanov v normálnom, bdelom stave. Vedci na základe tohto pozorovania dospeli k záveru, že mozog, ktorý je v stave blízko smrti, generuje dokonca ešte vyššiu úroveň vedomia ako mozog v bežnom bdelom stave.
Osoby, ktoré prežili zástavu srdca, často uvádzajú, že zažili „veľmi jasné a živé vnímanie skutočnosti“, ktoré bolo podľa nich „reálnejšie než samotná realita“.
Na tomto mieste je dôležité dodať, že o tomto vyššom, jasnejšom a „reálnejšom“ stave vnímania po smrti nájdeme početné zmienky v celej histórii a vo všetkých kultúrach sveta.
Ďalšia skupina vedcov sa v tejto oblasti zamerala aj na tých pacientov, u ktorých sa už nepodarilo obnoviť činnosť ich srdca, a tak bolo následne ich srdce poskytnuté na darcovské účely. Aj u týchto pacientov vedci monitorovali frekvenciu elektrického vlnenia mozgu.
Tím vedcov z Univerzity Duke v Severnej Karolíne spolu s vedcami zo zdravotného strediska Virginia Mason vo Washingtone namerali pomocou EEG výrazné zvýšenie mozgovej činnosti u pacientov, ktorým z dôvodu náhlej kardiálnej (srdcovej) smrti (NKS) už nebolo možné poskytovať ďalšiu intenzívnu starostlivosť (oživovanie srdca), a preto boli títo pacienti okamžite pripravení na odobratie srdca, ktoré bolo použité na darcovské účely.
Tento istý jav pozorovali aj vedci z Lekárskej fakulty na Univerzite Georgea Washingtona vo Washingtone. Títo vedci uviedli, že „vo chvíli, keď lekár nariadil ukončenie intenzívnej starostlivosti o pacienta z dôvodu jeho kritického stavu, ktorý bol nezlučiteľný so životom, často u tohto pacienta prebiehali všetky neurologické funkcie v neporušenom stave“.
Čo ak tento prudký nárast intenzity mozgovej činnosti vo chvíli smrti je v skutočnosti sprievodným javom toho, že duša sa začína vynárať zo svojej telesnej kukly?
A potom, či už reinkarnácia alebo nebo a peklo – to závisí už len od systému našich presvedčení. Naprieč dejinami a kultúrami ľudstva existuje viacero duchovne zameraných predstáv o tom, čo sa s nami stane po smrti. Ktorej predstave dávate prednosť vy?
Zdroj: expand-your-consciousness.com, Spracovala: Silavedomia.sk
Čím viac a jasnejšie si človek uvedomuje, čo robí, ako prejavuje svoje schopnosti, zručnosti, ako využíva možnosti, tým jasnejšie si uvedomuje aj to, sa deje s ním a v ňom..
Uvedomuje si, či ho baví,teší, alebo či sa musí nútiť do toho,
čo spája so svojím životom Radosť, záujem osviežuje, nuda unavuje.
Kto sa nechá uniesť únavou, zaspí.
Kto si všimne, že ho čosi ťahá do ríše snov a on to ešte nechce, alebo si to nesmie dovoliť, začína robiť niečo preto, aby únava nemala nad ním moc.
Čím viac a jasnejšie si človek uvedomuje, tým viac rastie aj jeho osobná sila. Tá osobná sila môže narásť do takej veľkosti, že človek uvedomí zaspávanie, ale aj to, že spí, že sa mu snívajú sny, ktoré si môže nielen zapamätať a zapísať,ale aj počas snívania ovládať.
Ten, kto je takto trénovaný, vykročil na cestu k tomu, aby si, keď príde jeho čas, uvedomil, že zomrel.