Kam ideme, keď „zomrieme?“ Pribúda dôkazov, že vedomie po smrti zostáva

Čo sa stane, keď zomrieme? Kto to naozaj vie? Považovať však tieto otázky za úplne nezodpovedateľné je absurdné vzhľadom na všetky dôkazy, ktoré sa objavili v posledných desaťročiach.

Zaiste, uvažovanie o tom, čo sa stane po smrti môže byť trochu „mimo“, môže to dokonca protirečiť dlhodobo udržiavaným systémom viery, ktorých sme sa tak pevne držali. Až tak veľmi, že môže byť dokonca ťažké baviť sa o alternatívnej perspektíve, ktorá je podporená určitým druhom dôveryhodných dôkazov.

Nazýva sa to kognitívna disonancia.

Na objavoch nie je nič zlého. V priebehu všetkých stupňov ľudskej histórie boli nové objavy vždy odsúdené a zosmiešnené ešte prv, než si našli svoju cestu do hlavného prúdu.

Nové objavy sú spočiatku takmer vždy odmietané

Vidíme, že presne toto sa odohráva aj v prípade nemateriálnej vedy. Zrod kvantovej fyziky jasne poukázal na silný vzťah medzi vedomím a tým, čo vnímame ako náš fyzický materiálny svet.

Preto všetci zakladajúci otcovia kvantovej teórie, ako napríklad Max Planck, považovali „vedomie za základ“ a hmotu ako „derivát/odvodeninu z vedomia“.

Preto Nikola Tesla tvrdil, že ľudstvo nevykoná obrovské skoky vpred, pokiaľ nebude študovať „nefyzické“ javy – tematické predmety, akými sú telepatia, jasnovidectvo, psychokinetika, sledovanie na diaľku, zážitky blízke smrti a ďalšie.

Dnes nové objavy, akým je aj toto, môžu mať obrovské dôsledky a môžu zatriasť základmi globálneho kolektívneho svetonázoru, ako aj navždy zmeniť globálne vnímanie.

Vo vedeckej komunite hlavného prúdu stále existuje ostrý odpor voči tomuto typu javov. To aj napriek skutočnosti, že existujú stovky recenzovaných štúdií preukazujúcich, že v niektorých prípadoch je dokonca vyšší počet štatisticky signifikantných výsledkov, než tých, ktoré majú k dispozícii „tvrdé vedy“, za rovnako riadených laboratórnych podmienok.

Skutočne ide o to, aby sme ukázali, že veda je dnes z veľkej časti nie o tom, aby zostala neutrálna. Skôr zaťahuje závesy nad výsledkami, ktoré spochybňujú to, čo si myslíme, že vieme o povahe reality.

Výsledkom je to, že dnes máme obrovské množstvo vedeckých dogiem, ktorých je viac, než vedeckej pravdy.

V roku 1999 profesor štatistiky na University of California Irvine publikoval článok, v ktorom poukázal na to, že parapsychologické pokusy vyprodukovali oveľa lepšie výsledky pri predchádzaní infarktov než je denné užívanie acylpyrínu.

Výpovede známych vedcov

Existuje niekoľko príkladov a väčšina z nich pochádza z ministerstva obrany.

Tu uvádzam úžasný výrok, ktorý som použil viackrát. Preto sa ospravedlňujem, ak ste ho už videli, ale skutočne to vysvetľuje veľa:

„Napriek bezkonkurenčnému empirickému úspechu kvantovej teórie, samotná predstava o tom, že to môže byť pravdivé ako popis prírody, je stále vítaná s cynizmom, nepochopením a dokonca s hnevom.“ – T. Folger, Quantum Shmantum“; Discover 22:37-43, 2001)

Dr. Gary Schwartz (University of Arizona) je jedným zo stoviek vedcov, ktorí sa stretli, aby zdôraznili, že hmota nie je jedinou realitou.

Dr. Gary Schwartz zhrnul problém celkom dobre:

„Niektorí materialisticky naklonení vedci a filozofi odmietajú uznať tieto javy, pretože nie sú v súlade s ich exkluzívnou predstavou o svete.

Odmietanie postmaterialistického výskumu prírody alebo nevôľa publikovať silné vedecké zistenia podporujúce postmaterialistický rámec sú neetickým postojom voči pravému duchu vedeckého výskumu.

To znamená, že s empirickými údajmi sa musí vždy adekvátne zachádzať.

Údaje, ktoré nezapadajú do uprednostňovaných teórií a presvedčení nemôžu byť a priori odmietnuté. Takéto zamietnutie je prejavom ideológie a nie vedy.“

Takže, čo sa stane po tom, keď umrieme?

Uvažovanie o tom, odkiaľ sme prišli a kde sme pred a po smrti, sa dialo po celé tisícročia. Príbehy o tom, ako sme boli stvorení napĺňajú literatúru všetkých kultúr v celej histórii ľudstva z rôznych časových období.

Keď sa však pozrieme na príbehy o tom, ako sme boli stvorení podľa zdrojov, ktoré predchádzali náboženstvám, zistíme, že všetky sa zdajú byť veľmi podobnými a veľmi duchovnej povahy.

Čo nám však ukazuje moderný výskum?

Z medicínskeho hľadiska smrť znamená, že naše srdce sa zastaví, všetky mozgové aktivity a krvný obeh sa zastavia a už viac nedýchame.

Je dôležité poznamenať, že v mnohých prípadoch boli jednotlivci vyhlásení za klinicky mŕtvych len preto, aby boli oživení a privedení späť k životu prostredníctvom kardiopulmonálnej resuscitácie (CPR) a iných mechanizmov.

Článok napísaný pre Newsweek vysvetľuje:

„Moderná resuscitácia zmenila pravidlá hry v núdzovej starostlivosti, ale takisto posunula nabok naše chápanie toho, čo to znamená byť mŕtvym.

Bez toho, že by sa mnohí ľudia vrátili po smrti, aby nám ukázali, že to je inak, bolo z vedeckého pohľadu prirodzené predpokladať, že naše vedomie umiera v tom istom čase, ako naše telá.“

Dnes to je však iný príbeh. Rozsiahle štúdie ukázali, že významné množstvo ľudí, ktorí boli klinicky mŕtvi, zažilo počas tohoto času určitý typ „vedomia“.

Napríklad, jeden pacient, v tom čase 57- ročný muž, napriek tomu, že bol prehlásený za mŕtveho a úplne bez vedomia, so žiadnou zistiteľnou prebiehajúcou biologickou aktivitou, opísal celý proces svojej resuscitácie tak, ako ho sledoval.

Zvláštny je tiež vedecký objav, že keď raz zomriete, „tak až potom bunky vo vnútri vášho tela začnú postupne smerovať k vlastnému procesu smrti“, ako to uviedol pre Newsweek Dr. Sam Parnia, riaditeľ kritickej starostlivosti a výskumu resuscitácie Medicínskeho centra Langone na New York University.

„Nehovorím, že mozog ešte funguje, alebo že nejaká vaša časť ešte funguje, keď ste už zomreli.

Ale bunky sa okamžite neprepnú zo živých na mŕtve. V skutočnosti sú bunky oveľa odolnejšie voči zastaveniu srdca umierajúcej osoby, než sme si to doteraz mysleli.“

Jeho zverejnený výskum v tejto oblasti uvádza aj množstvo príkladov.

Všetci vedci v tejto oblasti zistili, že zážitky, ktoré majú pacienti v čase, kým sú mŕtvi, sú nevysvetliteľné. Berúc do úvahy to, že to zažili tak mnohí, neoprávňuje nikoho na to, aby ich zmietol zo stola ako nejaké halucinácie.

„To, ako boli títo pacienti schopní popísať objektívne udalosti, ku ktorým došlo v čase, keď boli mŕtvi, nie sme si úplne istí… Ale zdá sa, že naznačujú, že keď naše mozgy a telá umierajú, naše vedomie nemusí umierať, alebo aspoň nie ihneď…

Nemyslím tým to, že ľudia majú svoje oči otvorené, alebo že ich mozgy fungujú po tom, čo umierajú…to ľudí desí.

Ja hovorím, že máme vedomie, ktoré tvorí to, kým sme – nás samých, naše myšlienky, pocity, emócie. A tá entita, ako sa zdá, nie je zničená len preto, že sme prekročili hranicu smrti.

Zdá sa, že funguje ďalej a nerozptýli sa. Ako dlho to trvá, to my nevieme povedať,“ povedal Dr. Sam Parnia.

Spracovala: Silavedomia.sk