Patríte k ľuďom, ktorí sa zamýšľajú nad zmyslom svojho života, nad existenciou sveta a nad silou svojich myšlienok?
Prečítajte si jedno Buddhove učenie, ktoré o Vás prezradí viac, ako si myslíte.
Nie „Ja“
Jednou z troch charakteristík budhizmu je pojem „nie Ja“ (ďalšie dva pojmy sú „nestálosť“ a „utrpenie“, ktoré s pojmom „nie Ja“ priamo súvisia). Tieto pojmy poukazujú na to, že stále a samostatné „Ja“ je ilúziou.
Bežne zaužívanou predstavou je, že „Ja“ je samostatná entita, ktorú možno niekde nájsť. Predpoklad, že „ja som moje telo“, ktorý berieme ako samozrejmosť, znie dobre, až kým sa na to nepozrieme inak a povieme „toto je moje telo“.
To naznačuje, že ktokoľvek už vlastní telo, nie je tým telom. Dualita „pozorovateľ a pozorované“ popiera, že to, kto sme, je naše telo. Ďalšou z vlastností tela je jeho pominuteľnosť.
A pokiaľ ide o telesné zmysly, tie sú tvorené z energie, ktorá sa svojou intenzitou a povahou približne rovná realite.
Možno myšlienky by sme mohli považovať za „Ja“. Zdá sa, že v porovnaní s telom ako keby naozaj boli skutočným „Ja“. Lenže aj myšlienky takisto prichádzajú a odchádzajú a neustále sa menia.
Navyše, väčšinu z nich vôbec nemáme pod kontrolou. Takže myšlienky sú tiež príliš nestále na to, aby sme ich mohli považovať za „Ja“. Ego je zase proces stotožnenia sa so skutočnosťou, je to fyzický a duševný jav.
Nie je to vec sama osebe, ktorá má svoju podstatu. Ego je ako zlozvyk. Niektorí ľudia však tvrdia, že ak ego nie je vecou, tak je nezničiteľné. Avšak jednoduchým uvedomením si nášho priameho vnímania, proces nášho stotožňovania sa so skutočnosťou rýchlo končí.
Tiež sa často používajú pojmy „divák“ či „pozorovateľ“, čím sa myslí niekto alebo niečo, čo pozoruje všetky uvedené javy.
Zvláštne je, že ani „divák“ sa nikde nenachádza – raz to môžu byť naše oči, inokedy nie; niekedy sú to predstavy v našej mysli; niekedy sa zdá, že je to naše telo a niekedy zase ten, čo pozoruje telo.
Je naozaj zaujímavé, že „divák“, ktorý toto všetko vníma, sa zdá byť samostatnou entitou oddelenou od skutočnosti, entitou ktorá nás „riadi“ a entitou, ktorá sa neustále mení a nie je možné ju nikde nájsť.
Jeden z najväčších kľúčov na rozriešenie tejto záhady je, že keď to pozorujeme, tak z podstaty veci vyplýva, že to nie sme my. Celá skutočnosť aká je, pozostáva z vnemov – začať odhaľovať toto tajomstvo znamená začať sa prebúdzať.
Predstava o skutočnosti pozorovanej samostatným „divákom“ je však ilúziou. Kto alebo čo potom je to, čo sa prebúdza?
Čo sa prebúdza?
Povedané v skratke, prebúdza sa všetko to pominuteľné! Pokúsime sa to vysvetliť ďalej, no majme na pamäti, že je to pokus o zhrnutie niečoho značne komplikovaného.
Učenia vychádzajúce z pojmu „nie Ja“ priamo predpokladajú existenciu „samostatného diváka“, „diváka“ ktorým sme „my“ a ktorý nás riadi, ktorý pozoruje skutočnosť a znáša strasti sveta.
Tieto učenia rušia duševný proces vytvárania si iluzórneho samostatného „Ja“ zo zmyslových vnemov, ktoré sú svojou podstatou neduálne a úplne pominuteľné.
Existujú fyzické javy (všetko, čo vnímame prostredníctvom zmyslov) a duševné javy (myšlienky, pocity, emócie). Sú to však len javy a ako všetky javy sú úplne nestále a vzájomne poprepájané.
Nemôžu teda byť stálym, samostatným „Ja“. Na našej dobrodružnej ceste realitou všetky javy prichádzajú a odchádzajú, tak ako štebot vtáčika chvíľku jestvuje, no hneď aj zaniká.
Tiež existuje vedomie (vo filozofickom význame slova), ktoré si uvedomuje všetky tieto javy. Lenže vedomie tiež nie je vecou a nenachádza sa v žiadnom konkrétnom mieste.
Takže opäť, keď povieme „existuje vedomie“, máme do činenia s veľkým problémom, pretože to by znovu predpokladalo jeho samostatnosť, oddelenosť a existenciu na miestach, kde ho nemožno nájsť.
Vedomie je večné a nemenné a obvykle sa má za to, že všetky veci z neho pochádzajú a aj sa doňho navracajú. Môžeme ho nazvať Boh, Nirvána, Tao, Alah, prítomný okamih, Buddhova myseľ, alebo jednoducho vedomie.
Zatiaľ čo javy neustále plynú od ich vzniku až po ich zánik, existuje vedomie, ktoré si ich uvedomuje. Toto vedomie teda nie je javom a tiež nie je vecou. A tiež nie je oddelené od vecí, pretože v opačnom prípade by nebola možná žiadna skúsenosť.
Pravé „Ja“
Učenia zakladajúce sa na pojme „pravého, ozajstného Ja“ naopak zdôrazňujú, že naozaj sme všetkými javmi, presnejšie, že nie sme „divákom“ či „pozorovateľom“. Pozorovaný jav nemôže byť zároveň tým, kto pozoruje.
A teda „pozorovateľ“, ktorým je vedomie, nie je javom – preto sa nikde nenachádza a neexistuje. Dualita predpokladá niečo na oboch stranách – „pozorovateľa“ a „pozorované“.
Avšak ani medzi všetkými javmi nenájdeme pozorovateľa, takže pri pozornom skúmaní zistíme, že neobstojí ani existencia duality. Keď sa ilúzia duality navždy zrúti pri prebudení, v priamej skúsenosti, všetko čo zostane sú javy – tie považujeme za „pravé Ja“.
Zhrnutie nájdeme v krásnej malej budhistickej básni, ktorú zložil Kalu Rinpoche:
Žijeme v zajatí klamu a zdania vecí.
No jestvuje skutočnosť, my sme tá skutočnosť.
Ak to chápeš, tak vidíš, že „ty“ si ničím.
A tým, že si ničím, si všetkým.
Autorom článku je Andrew Barker, 30. júna 2014
Spracovala: Silavedomia.sk
Dakujem.