Jeden z kľúčových citátov, ktorý výrazným spôsobom formoval môj život v mladosti, pochádza od jednej z mojich obľúbených hudobných legiend, Davida Bowieho:
„Najhorší úskok, ktorý ti môže Boh pripraviť je, že z teba spraví len priemerného, nevýrazného umelca.“
Tento citát som si vzala k srdcu a spravila si z neho vlastnú verziu – na strednej a vysokej škole mojim mottom bolo: „Radšej budem študentka, ktorá dostáva známky A alebo FX, než aby som dostávala C.“
Ako som sa v živote riadila týmto presvedčením, vyvinula som si dve rozdielne osobnostné črty. Buď som bola v polohe, že som sa snažila byť príjemná a každému vyhovieť, alebo som sa prerývala životom za pomoci prudkosti a hrubosti.
Oba extrémy sa u mňa zakladali na tom, čo som si predstavovala pod pojmom „dokonalosť“.
Napätie, ktoré vznikalo z protikladu týchto dvoch polôh, ako aj moja horlivá snaha byť buď „dokonalé A“ alebo „dokonalé FX“, sa nakoniec prejavili na mojom podlomenom zdraví a strate duševnej pohody.
Koncom štúdia na strednej škole a v prvom ročníku na vysokej škole som bola vyčerpaná a vystresovaná, pretože som celý čas nebola naozaj sama sebou.
Hoci to trvalo ešte počas celej vysokej školy a značnej časti môjho života, nakoniec som si uvedomila, že som dovolila, aby o mojom živote podvedome rozhodovali hlasy, priania a sny iných ľudí.
Moja vľúdnosť ako aj prudkosť, ktorými som sa usilovala o dosiahnutie „dokonalosti“, mali pôvod v strachu. V strachu, že ak budem naozaj sama sebou, nikto ma nebude milovať.
Píšem o tejto téme preto, lebo sa mi zdá, že spomínaný strach vôbec nebýva ojedinelý, ale prekvapivo práve naopak, je pomerne častý.
Na základe skúseností z ranného detstva alebo z ostatných predošlých období života, si formujeme predstavu, že sa musíme správať určitým spôsobom, aby sa nám dostalo lásky a pocitu bezpečia vo svete.
V mnohých prípadoch si ani nemusíme uvedomovať, že sme si takéto presvedčenie vytvorili. Jediné, čo však vieme je to, že keby sme sa mali nášho prevzatého správania vzdať, pocítili by sme úzkosť a odpor, hoci nevieme prečo.
V procese odhaľovania a zmierenia sa s tým, ktoré vnútorné hlasy boli moje a ktoré nie, som si uvedomila, že moje extrémne osobnostné črty pracovali asi na rovnakom princípe ako svaly získané pomocou steroidov.
Ako som prekonala niekoľko chorôb a ako mi život udelil zopár tvrdých lekcií, postupne som sa naučila nepripisovať až taký význam predstave dokonalosti.
Energiu, ktorú som predtým venovala predstave dokonalosti, som začala presmerovať do iných, život podporujúcich podôb.
Pochopila som, že za mojou snahou po dokonalosti sa skrýva mnoho dobrých a silných vlastností, akými sú nesmierna tvorivosť, veľké nadšenie a schopnosť chopiť sa šance v takmer každej situácii.
Tieto vlastnosti sa stali mojimi spojencami.
Vychádzajúc z tohto poznania, naučila som sa vážiť si svoj vnútorný hlas a nestarať sa o hlasy niekoho iného. Veľmi som si obľúbila Debbie Fordovú, jednu z najnovších spisovateliek, ktorá sa venuje téme seba zlepšovania.
Je jednou z propagátoriek prístupu tzv. „práce s tieňom“ („shadow work“). Tento prístup nám umožňuje zmeniť svoj život, no nie snahou zbaviť sa „zlých“ vlastností, ale tým, že v „zlých“ vlastnostiach nájdeme skrytý zmysel a ponaučenie.
To, že som sa naučila byť sama sebou, malo za následok aj zbavenie sa mnohých zbytočných problémov. Uvedomila som si svoj sklon riadiť sa podľa toho, čo si myslí niekto iný, čím som sa ho aj zbavila.
Tiež som sa zamyslela nad svojou defenzívnosťou a naučila som sa mierniť svoj celkový a neustály pocit toho, že ma niekto posudzuje či napáda.
Musela som doslova v sebe zabiť svoju vľúdnosť, ale rovnako aj hrubosť, a tak nájsť odvahu žiť bez nich, no zároveň si vážiť svoj jedinečný rytmus a hlas.
A tak sa môj život začal viac uberať, povedzme, duchovným smerom. Uvedomila som si však, že toto rozhodnutie nie je vyslovene normou.
Keď som sa obzrela naspäť na konštrukt, na život, ktorý som už nechávala za sebou, všimla som si jednu zvláštnosť.
Zdá sa, že na povrchu spoločnosť síce schvaľuje dokonalosť, no v kolektívnom vedomí prevláda tendencia žiť status quo, čiže nevyčnievať z radu a byť „normálny“.
Prečo byť normálny?
Niekedy v polovici štúdia na vysokej škole som začala na kabáte nosiť pripnutý odznak s otázkou „Prečo byť normálny?.“
Zmyslom bolo vyprovokovať, a zároveň sa priamo spýtať širšej verejnosti ako aj každého, kto môj odznak uvidel, čo pre nich znamená pojem „normálnosť“.
Pochopila som, že nie je nič zlé na tom byť študentom A, B, C, D alebo FX, ak je to, kto naozaj sme. Každý jeden z nás je vyjadrením božskej sily a je našou úlohou objaviť ju a prejaviť vo svojom živote.
Problémom však je, že väčšina z nás má zapnutého autopilota, ktorý nás prevedie životom ako keby sme spali.
Potom sa len čudujeme, prečo sa nám život zdá byť zlým snom, prečo máme sklon reagovať na naše podvedomé myšlienky a túžby namiesto toho, aby sme sa naučili žiť naplno a autenticky.
Len čo sa začneme prebúdzať, uvidíme to, čo učiteľ uvedomovania si prítomnosti Jon Kabat-Zinn nazýva v našom živote „úplnou katastrofou“.
Začneme si uvedomovať, že do akej veľkej miery bolo naše dovtedajšie správanie len čisto reaktívne.
A taktiež do akej miery sme zodpovednosť za našu lásku a šťastie prenášali na iných ľudí či veci v domnienke, ako keby sa zdroj lásky a šťastia nachádzal niekde mimo nás.
A ešte hlbšie vo vnútri naozaj začneme vnímať tiché hlasy, ktoré vravia „Ja to nedokážem“, „Nikto ma nemiluje“ alebo „Som toho nehodný/á“, ktoré podvedome ovplyvňujú naše myslenie a konanie.
Keď sa dostaneme na tieto staré, skryté miesta v našom vnútri, dajme si ten čas a námahu a objímme ich namiesto toho, aby sme sa pokúsili o útek pri akomkoľvek náznaku bolesti.
Prístup k svojej ozajstnej moci získame tým, že úplne a bezvýhradne prijmeme samých seba. Pochopíme, že naše sny je možné uskutočniť a že máme všetko, čo na ich uskutočnenie potrebujeme.
Vtedy pochopíme, že našou najväčšou prekážkou sme si boli my sami (nikto iný), ako aj naše dovtedajšie protichodné videnie sveta.
Postupne, ako som nasledovala ten impulz, tú mocnú no zároveň pokojnú silu, ktorá sa skrývala za všetkými mojimi vedomými myšlienkami, začala som nachádzať odpoveď na otázku „Prečo byť normálny?“.
Odpoveď sa nachádzala vo mne. Nedávala žiaden logický zmysel. Ale záležalo na tom? Zrazu som sa cítila byť nažive, otvorená, ucelená a že znova niekam patrím.
Postupne som sa menila na lepšieho, nadšenejšieho a milujúceho človeka.
Keď sa chceme naučiť nájsť náš jedinečný rytmus, musíme vyskúšať mnoho vecí. Ja sama som si prešla krátkym obdobím športovania, nosením fialovej farby vlasov či krikľavo modrej farby obočia.
Mojím bežným oblečením boli čisto čierne šaty, pod ktorými som záhadne schovávala nahé telo pomaľované všetkými možnými farbami.
Až po období, keď som si pleť maľovala tak, aby som vyzerala ako leopard, nosení baletných šiat a vojenských čižiem, a ako som si obľúbila módu haute couture, až po tom všetkom som v sebe objavila nadšenie pre pestré farby. V tom období som razom z môjho šatníka vyhodila všetky čierne veci.
A počas môjho pobytu v New Yorku som si prešla obdobím, keď kdekoľvek som šla, nosila som v dlani gumenú zlatú rybku. Jej meno bolo „Rybička“.
Tento môj zvyk nemal žiaden hlbší zmysel. Bol to čisto môj rozmar, umelecký kúsok, ktorým som sa predvádzala.
Gumovoželatínová zlatá rybka bola mojím priateľom, a tak šla všade so mnou. Ľudia si na to postupne zvykli a akceptovali to.
Bolo to celkom zábavné – ľudia, ktorých som postretla sa často nachvíľu zastavili, prizreli bližšie alebo sa začali smiať. Milovala som to, že sa nachvíľu zastavili.
Milovala som priestor, ktorý vznikol tým, že sme nachvíľu vystúpili von z „normálnosti“, čo nám umožnilo nadviazať hodnovernejší vzťah.
Jedna moja priateľka z New Yorku Kelly Cutronová pred niekoľkými rokmi vydala knihu s názvom „Keď si normálny, tak to nikam nedotiahneš“ („Normal Gets You Nowhere“).
Kelly v tejto knihe podáva svoj pohľad na sebalásku. Podľa jej názoru, „normálnosť“ je prekážkou našim jedinečným schopnostiam, ktoré by sme mohli svetu ponúknuť.
Taktiež si myslí, že „normálnosť“ nevedie nevyhnutne k šťastiu. S Kelly súhlasím v tom, že keď sme verní sami sebe, stávame sa zároveň čestnejšími a súcitnými, vďaka čomu sa svet stáva lepším miestom.
Vrúcnosť, odvaha a súcit
Byť verní sami sebe je neustály proces, ktorý prechádza každým momentom v našom živote. Proces, ktorý nemá žiaden konečný bod, je to neustále dozrievanie na ceste za hlbším a hlbším sebapoznaním.
Byť samým sebou si vyžaduje silnú odvahu, pretože spoločnosť má veľkú silu „držať všetko na uzde“, „v normálnosti“, udržiavať nás v spánku, aby sme neprebudili našu pravú podstatu.
V skutočnosti však neexistuje žiadna normálnosť, viac-menej vždy buď spíme alebo sme bdelí.
Keď si vážime samých seba, nepriamo k tomu nabádame aj druhých. No nie každý má záujem či je pripravený na takúto úprimnosť.
Tým, že sa spojíme s našou vnútornou divokosťou, stávame sa úprimnými, inštinktívnymi a žijeme v zhode s prírodou a našou prirodzenosťou.
Keď v sebe nájdeme odvahu, môžeme dosiahnuť väčší osobný rozvoj. Navyše, keď začneme rozvíjať svoj súcit, pomôže nám to pochopiť, prečo stále väčšina ľudí má sklon „spať“ a nie „byť bdelí“.
Tento sklon je v každom z nás a preto v druhých tak môžeme vidieť samých seba. No je to zároveň aj moment, v ktorom sme sa rozhodli zobudiť sa.
Keď sme prirodzene tým, kým sme, naša energia sa zosúladí so silou prírody, najmocnejšou jestvujúcou silou.
Prírodná sila sa neospravedlňuje za to, kým je. Nesnaží sa okúňavo byť niečím iným. Nepotrebuje súhlas či uznanie. Jednoducho je.
Kvet nespochybňuje to, že je kvetom a lev tiež nerozmýšľa nad svojou povahou. Kvet pokojne vyžaruje krásu. No lev nám odtrhne hlavu, ak sa k nemu priblížime do nebezpečnej blízkosti.
Kvet sa nás nebude pýtať, či nie je príliš krásny a krehký, a lev taktiež kvôli svojim silným pazúrom nezápasí s pocitom viny, pochybnosti či sebaodsudzovania.
Keby lev predstieral, že je myšou, bol by nešťastný. A keby sme kvet zavalili kameňom, tiež by nemal ako ďalej rásť.
Každý jeden z nás je bytosťou, ktorá sa stále vyvíja. Učíme sa zbavovať toho, čo nepotrebujeme, získať späť to, čo sme stratili, spoznávame nové a znovuobjavujeme zabudnuté.
Naša myseľ má sklon ovládať a manipulovať skutočnosť tak, aby vyhovovala jej vnútornému presvedčeniu.
Je tomu tak preto, lebo myseľ je poháňaná egom, ktoré má základ len v strachu a v ilúzii odlúčenia.
Vo chvíli, keď sa zapletieme s egom a necháme sa ním ovládnuť, prispievame k ešte väčšej zložitosti skutočnosti.
Ako sa v myšlienkach viac a viac zamotávame, strácame kontakt s našou prirodzenou inteligenciou, ktorá pochádza zo spojenia nášho vnútra s prírodou.
Ak nám robí radosť spev, tak spievajme. Ak nám robí radosť byť právnikom, tak si to zamilujme. Ak chceme sedieť a čítať knihu, tak si to vychutnávajme.
Ak chceme niekomu povedať, ako sa cítime, tak mu to povedzme. A všetko, čo robíme, robme naplno, každou jednou bunkou našej bytosti.
Nech už robíme čokoľvek, keď pretrhneme naše spojenie s prírodou, spojenie s tým, kým sme, uškodí nám to ako aj každému vôkol nás.
No keď toto spojenie budeme rešpektovať, budú mať z toho úžitok všetci.
Ak by som si mala vziať nejaké ponaučenie z mojej túžby byť študentkou buď s prospechom A alebo FX, bolo by to, že moja snaha byť milou a vľúdnou, ako aj snaha byť hrubou a necitlivou, neboli pre mňa tie správne.
Obidve svojím spôsobom utláčali či znásilňovali život, ani jedna z nich mi neumožnila plaviť sa po rieke, ktorou som.
Každý z nás by mal hľadať ten prúd, to jedinečné vyjadrenie životnej sily, ktorá nás uvádza do pohybu.
Ako príklad si môžeme uviesť inšpirujúci výrok modernej prelomovej tanečníčky a choreografky Marthy Grahamovej:
„Jestvuje vitalita, životná sila, podporujúca energia, ktorá sa cez nás pretavuje do skutkov.
Každý z nás je jedinečná, neopakovateľná osobnosť, ktorá nemá v celej histórii obdobu, a tak aj vyjadrenie tejto energie je jedinečné.
Ak ju zablokujeme, nikdy sa už neprejaví cez iné médium a navždy sa stratí.“
Často si zamieňame súcit za rozcitlivenosť, či lásku za roztomilosť. Z môjho pohľadu je láska divokou, nespútanou silou, ktorá sa vzpiera rozumu.
Láska je tou silou, ktorá hovorí „Som, kto som“. Súcit je vyjadrenie tejto sily prostredníctvom činov. Vyzýva nás, aby sme na tomto svete konali na základe lásky, aby sme boli súčasťou celku.
Keď nepovieme, čo naozaj chceme, a keď sa nepodelíme s druhými o to, kto sme, žijeme v strachu.
Výsledkom je, že mrháme svojím životom ako aj časom všetkých navôkol. Život je krátky. Rizík je mnoho.
Preto si sami venujme dar ostrejšej vnútornej jasnosti. Pochopme, kto naozaj sme a spojme sa s naším jedinečným vnútorným svetlom tak, že budeme vo svete žiariť ako maják.
Niektorí ľudia to možno ešte nechápu, no niektorí áno. Na tom aj tak nezáleží. Na čom záleží je to, že my sa cítime byť nažive, že sme zúčastnení a skutoční.
Keď sa napojíme na hlbokú, vitálnu silu, vysielame vesmíru signál o otvorených možnostiach, o vzájomnom spojení. Vravíme životu „áno“.
Prešli sme tak radikálnou revolúciou – stali sme sa presne tým, kým sme.
Dnes a každý deň Ťa oslavujem.
A do budúcna si pamätajme:
„Miluj samého seba.
Miluj druhých.
Miluj náš svet.
Všetci sme jedna pozemská rodina.“ – Parvati
„Dnes ty si TY,
to je PRAVDIVEJŠIE než pravda.
Neexistuje NIKTO,
kto by bol VIAC TEBOU než TY!“ – Dr. Seuss
Autorkou článku je Parvati Devi, hosťujúca autorka pre internetový blog Wake Up World, 30. apríla 2017
Viac o autorke
Známa ako „dáma pozitívnych možností“, Parvati Devi nás inšpiruje k výnimočnosti a veľkosti prostredníctvom jej hudby, jogy, slov a jej aktívneho angažovania sa v rôznych oblastiach.
Ako hudobníčka získala významné ocenenie. Svojimi nadpozemskými pop piesňami ako sú „I am light“, „Yoga in the nightclub“ a „Shanti om“.
Parvati prináša radosť a nádej do mnohých rádio hitparád. Je zakladateľkou jedného zo smerov jogy, ktorý nesie názov „YEM: Yoga as Energy Medicine“ („YEM: Joga ako liečba pomocou energie“).
Spracovala: SilaVedomia.sk
Pridaj komentár