Nicholas Patterson, expert na kybernetickú bezpečnosť, o ktorej prednáša aj na Univerzite Deakin v austrálskom Melbourne, varuje pred tým, že sexuálni človeko-roboti, ktorí na trhu začínajú byť žiadanou novinkou, by sa v rukách hackerov mohli stať diaľkovým vraždiacim nástrojom.
Patterson sa o tejto hrozbe opakovane vyjadril v sérii rozhovorov, ktoré poskytol rôznym anglickým médiám:
„Hackeri sa dokážu napojiť na robota alebo robotické zariadenie na diaľku, čím sú schopní získať úplnú kontrolu nad napájaním a ostatnými pripojeniami tohto zariadenia, nad jeho rukami, nohami či inými pripevnenými nástrojmi, ako sú v niektorých prípadoch napríklad nože, žhaviče alebo elektrické paralyzéry.
Títo roboti často vážia aj viac ako 90 kg a sú veľmi silní. Keď sa raz hackerovi podarí na diaľku preniknúť do ovládacieho systému takéhoto robota, získa nad ním plnú kontrolu, čo znamená, že mu môže začať zadávať príkazy.
A posledná vec, ktorú by ste si priali je, aby takéhoto robota diaľkovo riadil nejaký hacker. Keď ho už raz hacker riadi, môže ho fyzicky použiť na vykonanie akéhokoľvek zámeru, buď osožným alebo naopak, deštrukčným spôsobom.“
Podobné výstrahy sa začali objavovať už v roku 2018 ako reakcia na rastúcu popularitu erotických figurín a hračiek napájaných cez systém Bluetooth.
Zistilo sa totiž, že hackeri dokážu tieto zariadenia ovládať zo vzdialených miest a dokonca ich využívať aj na špehovanie nič netušiacich majiteľov, ktorí si so svojou hračkou či figurínou len chcú užiť trochu potešenia.
Akékoľvek zariadenie, ktoré je pripojené na internet, dnes už možno celkom reálne naprogramovať na vykonanie nejakého deštrukčného zámeru. A keď už nič iné, tak celkom iste ho možno použiť na špehovanie. Napríklad aj vás.
Povedané presnejšie, všetky zariadenia typu „smart“ sú naprojektované a skonštruované špecificky na jeden účel – špehovanie užívateľov a tajné získavanie citlivých a súkromných informácií.
Že by bolo možné sexuálnych robotov ovládať na diaľku je predstava, ktorá, samozrejme, vyvoláva strach. Strach v súvislosti s touto predstavou tu však vychádza najmä z toho, že títo roboti sú, celkom pochopiteľne, zhmotnení v ľudskej podobe.
Sexuálni roboti patria medzi úplne prvých robotov „humanoidného“ typu, s ktorými majú bežní civilisti-zákazníci možnosť prísť do kontaktu. A to u niektorých, samozrejme, vyvoláva nemalé obavy.
Či už v sci-fi žánri alebo aj na základe serióznych vedeckých štúdií bola mnohokrát vyslovená predpoveď, že humanoidní roboti sa v blízkej budúcnosti stanú každodennou súčasťou ľudského života.
Pravdou však ostáva, že roboti humanoidného typu nie sú ani zďaleka takí nebezpeční ako iné robotické zariadenia, ktoré ale nie sú zhmotnené v ľudskej podobe.
Celý čas nám bola podsúvaná predstava, že nebezpečenstvo umelej inteligencie sa jedného dňa objaví v podobe robotov na spôsob Terminátora, robotov na nerozoznanie od živého človeka.
A zatiaľ sme si vôbec nevšimli, že neviditeľné algoritmy umelej inteligencie za posledné desaťročie pomaly začínajú prenikať do mnohých, ak nie všetkých oblastí nášho života.
A celý čas sa nám to deje priamo pod nosom. Tá skutočná hrozba umelej inteligencie nemá žiadnu fyzickú podobu.
Algoritmus nemá fyzickú podobu, zato má však schopnosť napríklad poslať za mreže nevinné osoby, kontrolovať všetky informácie, ktoré vyhľadávame na internete, prípadne ktoré máme uložené v počítači.
A dokonca sa tieto algoritmy používajú aj na písanie správ, ktoré potom všetci čítame v novinách či na internete ako „správy zo sveta“.
Predstava o nebezpečnom robotovi, ktorý dokáže chodiť a rozprávať, je skutočne desivá. Avšak predstava, že všetky služby, ktoré sú nejakým spôsobom sprostredkované pomocou elektronického zariadenia typu „smart“ by mohli byť riadené neviditeľnými algoritmami – a čím ďalej tým viac služieb je dnes takých – je omnoho desivejšia.
Aj keď táto technológia má potenciál prispieť k pozitívnej zmene vo svete, smutnou pravdou je, ako už mnohí experti jasne ukázali, že etický rozmer týchto zariadení siaha v tom najlepšom prípade len po úroveň etiky ľudí, ktorí sú zodpovední za programovanie týchto zariadení.
Významný vedecký žurnál Nature nedávno uverejnil článok, v ktorom sa pojednáva o etickom rozmere takých technológií, akými sú napríklad samoriadiace automobily.
V tomto článku sa píše, že „etický program“ samoriadiacich automobilov vychádza zo známeho myšlienkového experimentu ohľadom ľudskej etiky, ktorý je známy ako tzv. „električková dilema“.
Etika „električkovej dilemy“ sa však zoči-voči dileme v reálnej situácii vždy ukázala ako extrémne neúčinná.
Samoriadiace automobily, ktoré by situáciu na vozovke vyhodnocovali prostredníctvom etiky „električkovej dilemy“, by tak napríklad vyhodnocovali život starších osôb ako menej hodnotný v porovnaní so životom mladšej generácie alebo podobne, život športovca ako cennejší v porovnaní so životom „veľkej“ ženy či bezdomovca.
V neodvratnej dopravnej nehode by tak rozhodnutie o tom, kto zahynie, bolo ponechané na samoriadiaci automobil. Takéto „rozhodnutie“ by sa nám ale s pravým významom etiky asi spájalo len veľmi ťažko.
Zdroj: themindunleashed.com, Spracovala: Silavedomia.sk
Pridaj komentár