Za posledných desať rokov svojho života môj starý otec vstával každé jedno ráno o 7:00, na rannej prechádzke natrhal niekoľko poľných kvietkov a priniesol ich mojej starej mame.
Jedno ráno som sa rozhodol, že pôjdem s ním a budem tak mať možnosť navštíviť aj starú mamu.
A ako pokladal natrhané kvietky na jej náhrobný kameň, pozrel sa na mňa a povedal: „Prial by som si, keby som jej takto nosieval kvietky, kým bola ešte nažive. Viem, že by z toho mala veľkú radosť.“
Viete si asi domyslieť, ako veľmi som sa rozcítil pri týchto slovách, ktoré vyriekol môj starý otec, ako sa skláňal nad jej hrobom.
Ešte aj po rokoch zavše rozjímam nad tým, čo v to ráno povedal a nad tým, aký cit jeho slová vo mne prebúdzajú ku každému, na kom mi nejako záleží.
Bože, ja len dúfam, že ak raz budem osemdesiatnik, nebudem ľutovať ničoho vo svojom živote.
Nechcem na staré kolená dospieť k tomu, že by som si prial, aby som niektoré veci v mojom živote urobil inak – najmä nie niečo také jednoduché, a pritom veľmi významné, ako natrhať pár poľných kvietkov pre lásku môjho života.
Verím, že súhlasíte.
Som si istý, že aspoň do určitej miery.
Na konci života ľudia zo všetkého najviac ľutujú práve tie malé premárnené príležitosti, ktorých sa nechopili. Ľutujú, že boli príliš zaneprázdnení, aby vložili viac času a lásky do svojich najdôležitejších vzťahov.
Ľutujú, že váhali príliš dlho, kým sa odhodlali k tým dobrým a správnym rozhodnutiam. S kolegami z redakcie sme strávili posledných desať rokov koučovaním stoviek študentov a našich klientov z celého sveta, a môžeme povedať, že v osobných príbehoch, o ktoré sa naši klienti a študenti s nami podelili, sa s neoblomnou pravidelnosťou vynárali presne tie isté veci, ktoré všetci títo ľudia po čase ľutovali.
Ďalej v článku sa teda pozrieme bližšie na týchto desať najčastejšie ľutovaných aspektov nášho života, a tiež si uvedieme niektoré princípy a stratégie, pomocou ktorých môžeme našu ľútosť nad minulosťou prekonať, prípadne zmeniť naše správanie, aby k nej nikdy nemuselo dôjsť.
1. Netrávime dostatok kvalitného času s tými správnymi ľuďmi
V určitom bode nášho života si uvedomíme, že jediné, čo chceme, je byť v blízkosti tých pár ľudí, pri ktorých sme sa vždy cítili dobre a ktorí vedia ako nám vyčariť úsmev na tvári.
A tak sa dnes rozhodnime, že začneme tráviť viac času s tými ľuďmi, ktorí nám ukazujú, aké je dôležité, aby sme sa naučili mať radi v prvom rade sami seba – trávme viac času s tými, pri ktorých sa cítime dobre, a menej času s tými, pri ktorých sa cítime byť pod tlakom len preto, aby nás ako tak akceptovali.
Nikdy by sme nemali byť zaneprázdnení až tak, že si nedokážeme nájsť čas pre tých, na ktorých nám záleží najviac. A pamätajme na to, že to najcennejšie, čo môžeme komu kedy dať, je naša úprimná, sústredená pozornosť – naša plná prítomnosť.
Keď niekomu venujeme náš čas, pozorne ho počúvame a nepozeráme pri tom nervózne na hodinky, prípadne nerozmýšľame nad tým, čo budeme robiť za chvíľu, možno to považovať za prejav tej najvyššej pocty, akú môžeme niekomu dať.
2. Ľuďom, ktorých milujeme, neprejavujeme našu lásku tak otvorene a úprimne ako by sme mohli
Jedného dňa prídeme aj o našich najdrahších. Je to síce tvrdé a smutné, ale je to nespochybniteľná pravda, pred ktorou by nebolo rozumné zatvárať oči.
Je potrebné si uvedomiť, že bez ohľadu na to, koľko veľa času sme strávili s našimi najdrahšími, bez ohľadu na to, ako veľmi sme ich zbožňovali, jedného dňa sa nám bude zdať, ako keby sme s nimi stále neboli toľko, koľko by sme chceli.
Túto chybu však nemusíme zažiť na vlastnej koži. Začnime konečne vyjadrovať našu lásku! Povedzme našim najdrahším to pekné, čo sme im už chceli povedať dávnejšie. Nevyhýbajme sa týmto dôležitým rozhovorom len preto, lebo sa pri nich cítime nepríjemne či nepohodlne.
Nikdy nevieme, kedy už na to môže byť neskoro. Rozmýšľate, či je naozaj možné, aby ste niekomu povedali o vašich najvnútornejších pocitoch? Áno, je to možné.
Keď druhým povieme o našich pocitoch, možno nám nebudú vždy rozumieť, pretože, hoci nás aj vypočuli, nemôžu vždy cítiť presne to, čo cítime vo vnútri my.
Ak však chceme mať pokoj na duši, budeme to musieť povedať. Ak niekoho obdivujeme, povedzme mu to ešte dnes. Ak máme niečo iné a dôležité, čo chceme povedať, povedzme to ešte dnes.
Slová, ktoré by sme nevypovedali, by v našom srdci spôsobovali len zmätok a nakoniec by ho mohli aj zlomiť.
3. Našu sebaúctu do veľkej miery zakladáme na tom, čo si o nás myslia druhí
Veľmi často zabúdame na to, že druhí nás posudzujú na základe skúseností z ich vlastného života, s ktorými my ale nemáme nič spoločné.
Napríklad, niekto o nás niečo predpokladá, no vychádza pri tom čisto zo svojej nedobrej minulej skúsenosti s niekým, kto sa na nás možno trochu podobal.
Práve preto, ak budeme našu sebaúctu čo i len trochu odvodzovať z toho, čo si kto o nás myslí, stávame sa väzňami, ktorí sú doslova vystavení na milosť či nemilosť nespoľahlivému a predpojatému pohľadu niekoho iného.
Keď nás druhí vidia v správnom svetle, keď k nám pristupujú pozitívne a povzbudivo, vtedy máme zo seba pochopiteľne dobrý pocit. Keď k nám ale druhí takto nepristupujú, mávame pocit ako keby sme urobili niečo zlé.
Z toho nám však vyplýva jedno ponaučenie – sebaúctu nám nedá nikto iný než my sami. A keď nájdeme sebaúctu sami v sebe, postupne začneme priťahovať ľudí, ktorí sú hodní našej energie.
Medzičasom sa učme nebrať príliš osobne, čo si kto o nás myslí, prípadne na tieto názory reagujme čo najmenej. Naša myseľ tak bude jasná a v našom srdci začne prevládať mier.
4. Sme príliš zaneprázdnení tým, aby sme urobili dojem na druhých a pritom zabúdame na to, čo vlastne chceme MY
Za desať rokov odo dneška nebude už takmer vôbec záležať na tom, aké sme si dnes obuli značkové topánky, aký máme dnes účes či akej značky je naše oblečenie.
Na čom bude však o desať rokov záležať, je to, ako sme dnes žili, ako úprimne sme milovali a čo sme sa na našej ceste životom naučili. Radíme vám dobre – zabudnite na to, že chcete robiť dojem na druhých len preto, že na nich chcete urobiť dojem.
Radšej buďme reálni, skutoční – takí, akí naozaj sme! Ak však chceme na druhých urobiť dojem, urobme dojem najprv sami na seba – pracujme na sebe a dosiahnime výsledky, na ktoré budeme môcť byť právom hrdí.
Zamerajme našu pozornosť na to, na čom záleží! Je skutočne až neuveriteľné, koľko toho dokážeme stihnúť za jeden deň, ak sa dokážeme zbaviť neustálych obáv o to, čo si myslia alebo čo robia druhí.
Pokúsme sa sami sebe ukázať, že na to stále máme, že sa stále zlepšujeme a rastieme. Ono to vlastne nikdy nebolo o robení dojmu či o súťažení s druhými. V konečnom dôsledku sme to vlastne vždy len my.
5. Dovolíme neistote, aby nás paralyzovala
„Teraz mi len dôveruj, poďakuješ mi neskôr.“ Aj týmto krédom by sa dal charakterizovať dobrý prístup k životu, podobne ako schopnosťou prijímať v živote neistotu.
Pretože pre niektoré najlepšie kapitoly nášho života by sme sa asi ani neodvážili vymýšľať nejaký názov; alebo možno až o hodne neskôr, keď sa v živote už nachádzame na úplne inej kapitole.
Život je skrátka riskantná záležitosť. Každé jedno rozhodnutie, každý jeden rozhovor, každý jeden krok, zakaždým, keď ráno vstávame z postele – to všetko možno považovať za malé riziko.
Ak však chceme žiť plnohodnotne, musíme si tohto rizika byť vedomí, byť ochotní ho prijať a hlavne si aj veriť. Ak to ale nespravíme, ak dovolíme neistote nad nami zvíťaziť, potom sa už nikdy nedozvieme pravdu.
A po mnohých stránkach je takáto neznalosť pravdy omnoho horšia ako zistenie, že naše obavy a neistota boli neopodstatnené.
V prípade, že sme sa mýlili, môžeme stále vykonať nápravu a pokojne v živote napredovať; je to neporovnateľne lepšie ako neurobiť nič, a potom sa v nejakom bode začať obzerať späť a rozmýšľať, čo by bolo keby. Pamätajme na to a nájdime potrebnú odvahu!
Nepotrebujeme mať istotu vo všetkom, 24 hodín denne, 7 dní v týždni – tak život jednoducho nefunguje. Môžeme žiť buď pohodlne alebo odvážne, no nie oboje naraz.
6. Stále myslíme len na neúspech namiesto toho, aby sme rozmýšľali nad príležitosťami
Áno, je pravda, že v minulosti sme už zažili prehry a mnohí nám možno aj ublížili. Avšak pravdou je aj to, že sme dali lásku a láska sa nám aj vrátila. Len si spomeňme, že koľkokrát sme riskovali, a nakoniec sme aj uspeli.
Uvedomme si, že dnes sme už o niečo starší, ale aj múdrejší. Všetko toto má nemalý význam, vlastne, omnoho väčší než akýkoľvek jednotlivý neúspech či rana, ktoré sme utŕžili na našej ceste životom. Utŕžiť v živote veľa malých rán a prehier, z ktorých si vezmeme ponaučenie, je v skutočnosti omnoho lepšie než celý život len pociťovať ľútosť z toho, že sme sa nikdy o nič nepokúsili. Len sa nad tým zamyslime!
Videli ste už niekedy nemluvňa ako sa učí chodiť? Predtým ako sa naučí kráčať sa potkne a spadne tisíckrát. Každý pád je príležitosťou sa niečo naučiť.
Často to vyžaduje veľa trpezlivosti a budeme musieť zniesť veľa bolesti, kým dosiahneme trvalý úspech. Nedopusťme, aby nám čas prefrčal popod nos, podobne ako ruka, ktorá nám máva z vlaku, v ktorom by sme sa tak zúfalo chceli viezť.
Nestrávme zvyšok nášho života dumaním nad tým, prečo sme nespravili to, čo stále môžeme urobiť, hoci aj hneď teraz.
7. Zaťato sa pridŕžame zidealizovaných predstáv v dôsledku čoho nám skutočné príležitosti utekajú pomedzi prsty
Nemožno stratiť niečo, čo sme nikdy nemali. Nepodarí sa nám udržať si niečo, čo nie je naše. A tiež, nikdy sa nám nepodarí donútiť niekoho alebo niečo, aby pri nás zostali, ak pri nás jednoducho zostať nechcú.
Keby sme sa o to pokúšali, tak sa naisto zbláznime. Na tomto mieste si treba uvedomiť, že väčšina vecí je súčasťou nášho života len preto, lebo na ne často myslíme.
Prestaňme sa teda kŕčovito držať toho, čo nám ubližuje a urobme miesto pre niečo, z čoho máme pocit, že je to správne! Nedovoľme veciam, ktoré nemáme pod kontrolou, aby nám neustále zasahovali do vecí, ktoré pod kontrolou máme.
Inými slovami, povedzme „zbohom“ niečomu, čo sa nám nepodarilo a budeme tak môcť povedať „ahoj“ niečomu, čo sa nám tento krát podariť môže.
Jedno z požehnaní života je možnosť povedať „zbohom“. Keď nás niektorí ľudia opustia, keď niektoré z príležitostí zatvoria pred nami dvere, nesnažme sa ich udržať nasilu alebo sa modliť, aby neodišli.
Keď nás odsunú nabok, berme to ako jasný signál, že títo ľudia, okolnosti alebo možnosti nebudú už súčasťou ďalšej kapitoly nášho života.
Chápme to jednoducho ako náznak, že pre náš ďalší osobný rast budeme potrebovať niekoho iného, niečo viac a že život nám pre náš rast jednoducho vytvára nový priestor.
8. Premrhali sme príliš veľa času tým, že sme sa stotožňovali s rolou obete
Ak sa staviame do role obete, budú tak k nám aj pristupovať. Život nikdy nebol fér, to však neznamená, že naša minulosť by mala určovať našu budúcnosť.
Pamätáte si na chvíle, keď ste si mysleli, že to už nezvládnete? A zvládli ste to. A zvládnete to znova. Nedovoľme, aby životné príkoria udusili to dobré v nás. Nedovoľme našej neistote, aby nás zahnala do kúta.
Nestaňme sa obeťou samých seba! Spravme len ďalší malý potrebný krok. Najväčšou zo všetkých chýb je nespraviť radšej nič, pretože máme pocit, že to, čo robíme je len malý krok. Lenže nikdy to nebolo inak.
Vždy sme postupovali len po malých krokoch, a VŽDY máme možnosť urobiť malý krok! To, kde sa nachádzame v našom živote teraz, nie je žiadna náhoda. Muselo to tak byť.
Niekedy si však nechceme pripustiť, nechceme si uvedomiť nutnosť našej terajšej životnej situácie, pretože na základe našich ideálov sme si vybudovali presvedčenie, že toto nie je životná situácia, v ktorej by sme sa mali nachádzať.
Pravdou však je, že naša životná situácia, v ktorej sa práve nachádzame, je presným vyústením toho, ako sme doteraz žili, a je nutná na to, aby sme urobili ďalší potrebný malý krok vpred.
9. Stále vyčkávame, všetko príliš analyzujeme a nikdy nepodnikneme potrebné kroky
Príliš často strácame čas tým, že čakáme, kým sa pred nami sama od seba odhalí ideálna cesta životom. To sa však, samozrejme, nikdy nestane. Zabúdame totiž, že cestu spoznávame tým, že po nej kráčame a nie tým, že na ňu čakáme.
Pamätajme na to! Nie je nič ľahšie ako byť lenivý a len tak vyčkávať. Nie je nič jednoduchšie ako premrhať ďalší deň. My však predsa chceme presný opak! Rozhodnime sa, čo chceme v živote dosiahnuť a začnime na tom pracovať.
Činnosť je najväčším nepriateľom obáv. Činnosť je tou najlepšou zbraňou. Činnosť býva odmenená pokrokom! Avšak pozor, nezamieňajme si neuvedomelé sklony so skutočnou, uvedomelou činnosťou.
Môže sa nám stať, že vo chvíli intenzívneho rozhodovania sa zasekneme v cykle prílišného analyzovania a váhania, výsledkom čoho býva nulový progres. Vždy, keď sa nám toto stane, zhlboka sa nadýchnime, vymaňme sa zo začarovaného kruhu analyzovania a váhania, pozbierajme všetky potrebné informácie, kriticky ich vyhodnoťme a vykonajme ďalší logický krok.
A keby aj tento krok neviedol k úspechu, prinajmenšom sa z neho môžeme naučiť niečo užitočné, čo nám umožní, aby ten ďalší krok bol už správny.
Z tohto pohľadu považujeme za najdôležitejšie vytvoriť si návyk vykonávania malých, pozitívnych krokov každý jeden deň.
10. Sme natoľko zaneprázdnení, že sa zabúdame tešiť zo života
Konajme, pracujme, čo to dá, no nezabúdajme sa pri tom všetkom aj občas nachvíľu zastaviť a venovať pozornosť tým malým, pekným chvíľam, ktoré nám život prináša.
Celkom úprimne, toto možno považovať asi za tú najlepšiu radu, ktorá existuje. Nezabúdajme, že život je jednoducho len séria malých príležitostí, v ktorých možno zakúsiť šťastie. Tieto príležitosti nám život z času na čas prináša, a väčšinou len jednu po druhej.
Preto si nezabúdajme každý deň nachvíľu povšimnúť tú krásu, ktorá sa skrýva medzi veľkými, dôležitými udalosťami. Tie chvíle, keď snívame, keď pozorujeme západ slnka alebo keď cítime na tvári čerstvý vánok, sú také úžasné, že ich už nemožno nijako vylepšiť.
No predovšetkým nezabúdajme, že najdôležitejšie je žiť v prítomnosti. Že najdôležitejšie je pozerať sa, načúvať a pracovať bez toho, že by sme všetko úzkostlivo merali tikotom hodín, bez toho, že by sme dopredu všetko plánovali a zakaždým očakávali nejaký výsledok.
A občas, keď prežijeme naozaj vydarený deň, dovoľme, aby tieto malé chvíľky krásy naplnili naše srdcia hlbokou vďačnosťou. Už je to raz tak.
Nikto nevie, kedy nadíde jeho čas a ocitne sa na smrteľnej posteli. Môže to byť o päťdesiat rokov, no môže to byť aj zajtra. Je to tvrdá pravda, ale nič s tým nespravíme.
Keď už ale budeme ležať na smrteľnej posteli, nechceme predsa banovať, že sme počas nášho života strávili toľko času neustálymi obavami, že sme sa stále za niečím hnali, a preto sme životom len tak prefrčali.
Na konci, keď už bude na všetko neskoro, nechceme predsa banovať, že sme nežili viac uvedomelo a s vďačnosťou za každý jeden deň.
Ako prekonáme už existujúcu ľútosť
Práve sme si povedali o desiatich najčastejších životných scenároch, v dôsledku ktorých, ak ich nezmeníme, celkom naisto skončíme jedného dňa so silnými výčitkami a pocitom ľútosti.
Keďže však o nich vieme, silno rastie pravdepodobnosť, že k tomu nikdy nemusí dôjsť. Čo však robiť v prípade, ak už teraz niečo z nášho života ľutujeme? Čo robiť v prípade, ak nám silná ľútosť už dlho kazí každý jeden deň?
Asi všetci dobre vieme, ako sa pocity ľútosti dokážu nenápadne vkradnúť do nášho srdca a zničiť úplne všetko. Predstava, že by sme mohli žiť náš život bez ľútosti, je samozrejme veľmi lákavá.
Je aj reálna, no bude nás to stáť nemalú námahu.
Veľmi často než si vôbec uvedomíme, v ktorých negatívnych scenároch je naša myseľ uväznená, naše srdce je už dávno plné ľútosti, pretože…
- sme premrhali niektoré životné príležitosti.
- sme nevyužili náš čas a energiu rozumnejšie.
- nám je ľúto situácií a konverzácií, ktoré sa neskončili dobre.
- sme sa nevyjadrili vtedy, keď sme na to dostali priestor.
- sme vstúpili do toxických vzťahov alebo sme v našich minulých vzťahoch urobili chyby.
Áno, hoci si dnes už všetky tieto veci aj uvedomujeme, stále nám ich je ľúto. A je tomu tak práve preto, lebo žijeme s vedomím, že v minulosti sme mali urobiť iné rozhodnutia.
Mali sme odviesť lepšiu prácu, no nespravili sme tak. Nášmu vzťahu sme mali dať ešte šancu, no neurobili sme tak. Mali sme ísť do toho podnikania, no nešli sme.
A tak ďalej, a tak ďalej. Nebol by problém nájsť mnoho ďalších príkladov.
Porovnávame skutočné výsledky našich minulých rozhodnutí s našimi „ideálnymi“ predstavami o tom, ako by veci mali dopadnúť. Inými slovami, v hlave nám celý čas beží rozprávka o tom, čo všetko by sa stalo, keby sme sa kedysi len rozhodli inak.
Problémom tu však samozrejme je, že naše minulé rozhodnutia už nemožno zmeniť, pretože nie je v našej moci zmeniť minulosť.
Napriek tomu sa s touto skutočnosťou nechceme zmieriť, hoci na to nemáme žiaden dobrý dôvod – v našich myšlienkach neprestajne všetko prehnane analyzujeme a porovnávame nezmeniteľnú skutočnosť s našimi ideálnymi a fantastickými predstavami.
Takýmto šialeným myslením, z ktorého by sa nejednému zatočila hlava, sme schopní stráviť tisíce a tisíce dní nášho života.
Prečo je to ale tak?
Ak si to všetko dnes už veľmi dobre uvedomujeme, bolo by predsa logické, aby sme naše ideály a fantastické predstavy nechali už z nášho života ODÍSŤ, no nie?
Nebude to však také jednoduché, pretože doteraz sme z týchto ideálov a fantastických predstáv odvodzovali našu osobnú identitu.
Všetci máme v mysli určitú víziu o tom, kto sme – máme víziu o našich dobre myslených zámeroch, o tom, akí sme inteligentní, o našom spoločenskom postavení atď.
A väčšinou robíme tie najlepšie rozhodnutia, ktorých sme schopní, pretože vo všeobecnosti (znova to pripomíname) sme bytosti, ktoré mávajú zväčša len dobré úmysly.
Dokonca, ak aj zápasíme s hlboko zakoreneným problémom ohľadom našej sebaúcty, pravdepodobne sami seba stále vnímame ako slušnú a čestnú ľudskú bytosť hodnú rešpektu.
A tak, keď niekto povie o nás niečo, čo je v rozpore s víziou, ktorú o sebe máme a s ktorou sa stotožňujeme – znevážia naše zámery, našu inteligenciu, naše postavenie v spoločnosti atď. – cítime sa byť urazení. Vnímame to ako útok na našu osobu a je veľmi ťažké zahodiť to len tak za hlavu.
A niečo veľmi podobné sa deje rovnako aj vtedy, keď sme presvedčení, že sme v minulosti urobili niečo (chybu), čo protirečí našej vízii o nás samých a s ktorou sa stotožňujeme. Cítime sa byť urazení!
Potom v niektorých prípadoch dokonca začneme napádať samých seba – začneme si vyčítať, že sme spravili chybu… „Ako si to len mohol spraviť?“ pomyslíme si. „Prečo som len nebol rozumnejší a nerozhodol sa lepšie?“
A znova, je pre nás veľmi ťažké hodiť to len tak za hlavu, pretože je pre nás veľmi ťažké uvedomiť si, že nie sme VŽDY až takí dobrí a bezchybní ako vízia, ktorú o sebe máme.
Povedané v skratke, naše ideály a fantázie, ktoré máme o nás samých, nám zvyknú narobiť veľa problémov a bolesti.
Prvým dôležitým krokom k náprave tu bude učiť sa postupne upúšťať od našich ideálov a fantastických predstáv o sebe samých, a zároveň sa snažiť vyťažiť to najlepšie zo skutočného života.
Musíme sa naučiť prijať pravdu…
1. Každé zlé rozhodnutie, ktoré sme spravili v minulosti sa už stalo a nie je možné ho odčiniť
A hlavne, pravdou tiež je, že na každom zlom rozhodnutí je aj niečo dobré. Závisí len od nás, či sme ochotní vidieť aj to dobré na našich „zlých“ rozhodnutiach.
Už len samotnú schopnosť urobiť akékoľvek rozhodnutie v danej situácii musíme vnímať ako neobyčajnú schopnosť.
Podobne ako to, že dokážeme ráno čo ráno vstávať z postele, a potom sa učiť a rásť na základe mimoriadne pestrých a komplikovaných životných skúseností.
2. V skutočnosti nie sme tým, čím sme sa zamýšľali stať – aspoň nie vždy
Sme ľudia, čo okrem iného znamená, že ako jednotlivé bytosti v sebe nosíme mnoho vrstiev. A samozrejme, nie sme dokonalí. Robíme dobré veci a zároveň robievame aj chyby.
Vieme sa podeliť a zároveň vieme byť aj veľmi sebeckí. Jeden deň sme skutočne čestní, a na druhý deň dokážeme vysloviť bohapusté klamstvá.
Dokonca aj keď sa nám perfektne darí a všetko vychádza tak ako má, vždy nám hrozí, že zakopneme a urobíme nejakú chybu.
Keď túto pravdu však už raz prijmeme, keď sa uzmierime s našou ľudskou nedokonalosťou, naše prípadné zlé rozhodnutia už nebudú v takom konflikte s našou novou, flexibilnejšou (a presnejšou) víziou o nás samých.
Samozrejme, je nám jasné, že všetko je to omnoho jednoduchšie povedať ako urobiť.
Avšak kedykoľvek budeme mať pocit, že nás mučí naša minulosť, kedykoľvek sa pristihneme ako ľutujeme naše minulé rozhodnutia, spomeňme si, že: 1) zrejme spadáme do niektorej zo schém alebo scenárov, ktoré sme si opísali vyššie v článku; 2) sa asi kŕčovito pridržiavame nejakého ideálu alebo fantastickej predstavy, s ktorými porovnávame nás samých a naše rozhodnutia; 3) najlepšie bude upustiť od našich ideálov a fantázií a prijať realitu, ktorá je omnoho pestrejšia, než by sme si mysleli.
Raz a navždy sa zmierme s tým, čo je za nami a budeme sa tak môcť podstatne lepšie sústrediť na to, čo je ešte len pred nami.
Áno, bude si to vyžadovať pravidelný cvik.
Isté však je, že neoľutujeme.
A teraz sme na rade my…
Jedného dňa si začneme uvedomovať, že už nie sme ďaleko od konca a budeme spätne uvažovať o tom, aké to bolo v začiatkoch.
DNES je začiatok!
DNES je prvý deň zvyšku nášho života.
Preto vás vyzývame, aby ste princípy opísané v tomto článku použili vo svoj prospech!
Ak potrebujete potrebnú motiváciu, položte si túto jednoduchú otázku:
Ktoré rozhodnutie, o ktorom viete, že ho nikdy NEBUDETE ľutovať, MÔŽETE urobiť ešte dnes? A UROBTE HO HNEĎ TERAZ.
Spracovala: Silavedomia.sk
Žena says
Bože, ja len dúfam, že ak raz budem osemdesiatnik, nebudem ľutovať ničoho vo svojom živote.
– nesúhlasím. Každý z nás má vo svojom živote situácie, pri ktorých by s odstupom času konal dnes inak. Je to prirodzené a nič, čo by každý z nás nezvládol
Adriana says
Asi tak.