Jeden z mojich obľúbených citátov od Carla Junga znie: „Nikto sa ešte nestal osvietený tým, že upriamil svoju pozornosť len na príjemné veci. Osvietenými sa môžeme stať len tak, keď do temnoty vnesieme svetlo nášho vedomia.“
S týmto výrokom sa stotožňujem na celej čiare. Za posledných 10 rokov som prečítal veľmi veľa kníh, vypočul si nemálo prednášok a nasal som enormné množstvo informácií na tému „pozitívne myslenie“ či „duchovný spôsob života“.
Všetko, čo som sa naučil, som vo svojom každodennom živote aj napodobňoval. Do omrzenia som hĺbal nad podobnými mantrami ako: „Mysli len pozitívne.“; „Všetci sme láska a svetlo.“; „Aj toto sa raz skončí.“; „Odpútaj sa od svojho ega.“
Zapísal som desiatky a desiatky stránok v mojom denníku, kde nie že prosím, ale priam žiadam Boha alebo Vesmír, aby mi pomohli stať sa lepším človekom a zbaviť sa mojich tienistých stránok.
V mojej hlave som si sám pre seba hovoril: „Bože, prosím pomôž mi stať sa viac milujúcim, súcitným a chápavým človekom.“
Dovoľte mi teraz povedať toto – samozrejme, nie je nič zlé na tom, keď sa modlíme za takéto veci. No nejedenkrát mi zišlo na um, že asi to nebude žiadna náhoda, keď ešte nie som stelesnením týchto vlastností, za ktoré sa tak zúfalo modlím.
A vlastne, kto je to ten divoký, dotieravý, neodbytný, sebecký mužíček, ktorý sa ma stále pokúša ovládať a manipulovať? Prečo stále na seba upozorňuje?
Nuž, rozprávam tu o mojom „tienistom“, respektíve „egoistickom“ JA. Všetci ho máme, nie je možné sa ho zbaviť. A čím viac sa budeme pokúšať pred ním utekať, schovávať ho či popierať ho, tým budeme len viac vyostrovať náš vnútorný konflikt.
Ak naozaj veríme tomu, že za každých okolností musíme byť len šťastní, naplnení láskou, žiariť ako slnko a radovať sa, potom sami seba klameme a žijeme v rozprávkovom, nereálnom svete.
Prečo pozitívne afirmácie nestačia
Všetci chceme radosť a nie bolesť. Lenže život takto skrátka nefunguje. Nezabúdajme, že žijeme v dualistickom svete.
Naša duša a naše skúsenosti budú na nás navždy pôsobiť tak, aby sa náš život vrátil späť do rovnováhy. Preto aj pociťujeme značný nepokoj, keď stretneme niekoho, kto nás donúti zamyslieť sa nad našimi pohnútkami, ideálmi, presvedčením či hodnotami.
Vtedy si zvyčajne vo svojej hlave hovoríme: „Musím sa správať láskavo, musím mať s týmto človekom súcit, musím zostať pokojný.“ Afirmácia, afirmácia, afirmácia, jedna za druhou…
Lenže takto ideme sami proti sebe a proti našim hodnotám. Len preto, aby sme vyhoveli niekomu inému. Najčastejšie sa stane to, že sa nakoniec podriadime. Bojíme sa, že by sme mohli ublížiť druhým, tak radšej ublížime sebe.
Na tomto mieste sa s vami podelím o môj osobný príbeh. V súvislosti s tzv. svetlým/tienistým JA sme za posledný rok vo vzťahu s mojou priateľkou prešli výraznými zmenami. Náš vzťah prežíval krízu.
Jedného dňa, keď nám už bolo jasné, že to takto ďalej nejde, nekompromisne úprimné slová mojej priateľky mi naskutku pomohli opätovne sa spojiť so samým sebou. Umožnili mi vrátiť sa k samému sebe.
Účinok úprimnosti je priam zázračný, pretože v tej istej chvíli si aj moja priateľka jasnejšie uvedomila svoje vlastné klamné predstavy o našom vzťahu. V poslednej dobe mi stále naznačovala, že som príliš uzavretý a myslím viac len na seba a nie na nás oboch.
A pritom som vo svojom vnútri celý čas veľmi dobre vedel, že viem byť veľmi milujúci a starostlivý. Veľmi často sme zažívali jednu hádku za druhou. Teraz vieme, že veci, o ktoré sme sa pohádali sú malichernosťami, no vtedy sme im pripisovali mimoriadnu dôležitosť.
Možno ju rozhneval tón môjho hlasu, mňa zase podráždili jej slová. Jedného dňa k nám pozvala na návštevu jednu našu kamarátku. Lenže mi o tom nedala dopredu vedieť.
A keďže príprava obedu preto zostala na mojich pleciach, nemal som čas sa s návštevou pozhovárať tak, ako by sa patrilo.
Moja priateľka prišla do kuchyne, pobozkala ma na líce a povedala: „Ó drahý, ty varíš obed? Aké pekné, že si môžem od sporáku nachvíľu oddýchnuť. Nech nevarím stále len ja.“
Trochu som pokýval hlavou a povedal som: „No, nie je to celkom pravda. Sme spolu už šesť mesiacov a varievaš len občas.“
Takto sme sa tam naťahovali ako také malé deti.
Dôležitosť úprimnosti a otvorenosti
A áno, môj hlas bol zrazu surovejší – jasný dôkaz mojej podráždenosti. Chcel som len, aby sa so mnou zhovárala úprimne a nie ironicky.
A keďže moja priateľka v tej chvíli videla len moju prehnanú reakciu, tak samozrejme nemala ako pochopiť, v čom je skutočný problém, prečo som bol celý čas taký uzavretý a upriamený viac-menej len na seba.
Naša spoločná kamarátka, ktorá bola vtedy u nás na návšteve, sa snažila v najlepšom úmysle napätú situáciu medzi nami zmierniť. Ale bezvýsledne – po celý zvyšok večera som už len zostal uzavretý v sebe.
Pravdou je, že takéto „chvíľky uzavretosti“ som mal za posledné obdobie častejšie. V takýchto chvíľach sa tá uzavretosť u mňa v podstate prejavuje ako úplná nečinnosť.
Vtedy bývam necitlivý, stručný, studený, som samý sarkazmus, dokonca sa správam povýšenecky a odmerane. Dnes si uvedomujem, že náš vzťah sa v tom období naozaj scvrkol už len na poťahovanie sa za slovíčka.
A obaja sme z toho už boli riadne unavení. Uznávam, že je mimoriadne náročné komunikovať s niekým, kto sa správa tak ako ja vtedy. A zložitosť situácie sa skomplikovala ešte aj tým, že aj moja priateľka ma samozrejme vnímala zase len cez jej „filtre“.
Začal som sa vypytovať mojich najdôvernejších priateľov: „Správam sa podľa teba uzavreto?“ K môjmu počudovaniu väčšina odpovedí znela „Áno“ lenže s tým, že vždy ešte dodali: „… ale si aj láskavý, starostlivý, je s tebou zábava… Ale áno, občas bývaš aj uzavretý.“
Dnes už viem, že na moje „chvíľky uzavretosti“ som pri zdravom rozume predsa nemohol od mojej priateľky čakať žiadnu pozitívnu, či dokonca radostnú reakciu. A tak som pomaly začínal prepadať pocitu, že so mnou niečo nie je v poriadku. A riadne.
No muselo prejsť ešte niekoľko mesiacov, kedy som si hrýzol do jazyka, potláčal svoje citové výbuchy, do denníka som si zapisoval len smutné poznámky a ronil som more sĺz, ktoré pramenili z mojej seba nenávisti.
Nenávidel som samého seba za to, že som nebol tým, koho by moja priateľka mohla milovať alebo chcieť. Prešiel som obdobím hlbokej neistoty…
Veľkej odmeny sa dočkajú tí, ktorí majú odvahu vidieť
Požiadal som môjho veľmi dobrého priateľa a kolegu Jána o pomoc či o radu. Dôverujem mu a veľmi si vážim jeho názor, pretože sa vie v každej situácii zachovať úplne nestranne a neutrálne.
Vďaka nemu som pochopil, že moja zdanlivo bezútešná situácia mi v skutočnosti priniesla aj veľa pozitív.
Tie najväčšie z nich sú neochvejná a zdravá sebaláska, úprimná túžba zistiť, čo je skutočnou príčinou mojich problémov a najmä, vo vzťahu s mojou priateľkou znovu zavládla harmónia a porozumenie.
Moja uzavretosť, sklony k manipulovaniu druhých či požadovačné správanie sú v skutočnosti tie stránky mojej osobnosti, ktoré som si sám pred sebou odmietal priznať.
A tie chvíle, keď sa u mňa tieto vlastnosti prejavovali naplno, v skutočnosti slúžili práve na to, aby pomohli aj mojej priateľke vytriezvieť zo svojich zidealizovaných a mylných predstáv o mne ako o partnerovi, ktorý je vždy a za každých okolností „milý“, „láskavý“ a „milujúci“.
Čo by znamenalo, ako sme už spomínali, chcieť len radosť, ale bez bolesti.
Všetko je to veľmi zaujímavé, pretože odvtedy, ako som sa o mojich problémoch viackrát zhováral s mojím priateľom Jánom, som si znovu začal jasne uvedomovať, že naozaj všetko, čo nás v živote postretne alebo sa nám prihodí, slúži v prospech nášho najvyššieho poslania a vedie k naplneniu našich skutočných hodnôt v tomto svete.
Toto som si neprečítal v žiadnej knihe, nemám to zo žiadnej prednášky, ani tu necitujem niekoho „kto vie o živote viac než ja“. Tieto slová sú výsledkom mojich vlastných skúseností, ktorých význam som pochopil až s odstupom času.
Naše tienisté, egoistické JA vyvíja neuveriteľnú námahu, aby upútalo našu pozornosť a oslobodilo nás z našich ilúzií či mylných predstáv.
Naše tienisté, egoistické JA je v skutočnosti protiváhou, kompenzáciou k tomu extrémnemu svetlu, na stranu ktorého sa obvykle všetci horlivo prikláňame v našej dobre myslenej snahe o sebazlepšenie.
Naše tienisté JA je však tým potrebným prvkom, ktorý je „zárukou“ skutočnej životnej rovnováhy, zárukou ozajstného duchovného rastu.
Myslím si, že je ten správny čas, aby sme sa všetci zamysleli a prehodnotili všetko, o čom si myslíme, že sme sa na našej životnej púti naučili. Všímajme si, s čím naše srdce rezonuje a s čím nie.
S mojím priateľom Jánom sme strávili mnoho času diskutovaním o tom, či a ako je možne zjednotiť a uviesť do rovnováhy obidve stránky našej osobnosti.
Tí z nás, ktorí sú uvedomelejší a majú schopnosť sebareflexie, pravdepodobne dokážu rozpoznať tie chvíle či situácie, v ktorých sa prejavilo ich „tienisté JA“.
Je isté, že nie je jednoduché mať takto vyvinutú schopnosť sebareflexie, je však možné si ju vypestovať – to úsilie stojí za to.
Základné myšlienky
Naše myšlienky sme s Jánom sformulovali do niekoľkých bodov:
1. Pokúsme sa určiť chvíle a situácie, v ktorých sa zreteľne prejavilo naše tzv. tienisté JA.
2. Porozmýšľajme nad tým, či pre nás, ako aj pre druhých vyplýva nejaké ponaučenie či úžitok zo situácií, v ktorých sa naše tienisté JA prejavilo.
3. A naopak – popremýšľajme nad tým, či nedošlo k situáciám, v ktorých prejavenie sa nášho „svetlého JA“ nielenže nebolo na osoh, ale v konečnom dôsledku celú situáciu ešte viac skomplikovalo.
4. Akým spôsobom sa tienisté JA v našom živote podieľa na naplnení našich najvyšších hodnôt a životných zámerov?
5. Čo by nám hrozilo, alebo akým negatívnym spôsobom by sa mohla v našich životoch prejaviť neexistencia nášho temného JA?
Záver
V každom jednom probléme, ako aj v každej jednej zdanlivo negatívnej charakterovej vlastnosti sa ukrýva zlaté, žiarivé zrnko múdrosti, skúsenosti a poznania.
A práve v dnešných časoch jasne vidno, že na Zemi naliehavo potrebujeme podstatne viac uvedomelých, mohli by sme povedať až „divoko uvedomelých“ ľudí. A to viac než kedykoľvek predtým.
Je najvyšší čas, aby sme začali žiť úprimnejšie a smerovali k životnej rovnováhe!
Spracovala: SilaVedomia.sk
Veľmi ďakujem za tento článok!
Dakujem