„To, čo hľadáme, hľadá nás.“ – Rumi
Vždy som mal rád uvedený citát, hoci som nikdy nevedel prečo. Aby som bol úprimný, celý čas som vôbec netušil, aký je vlastne jeho zmysel. No potom sa všetko zmenilo.
1. Objavme svetlo
V taoizme sa stretávame s presvedčením, že cesta k osvieteniu sa začína obrátením pohľadu do nášho vnútra. Jedno africké porekadlo znie: „Ak nemáme nepriateľa vo vnútri, tak vonkajší nepriatelia sa nás ani len nedotknú.“
Všetci sme sa už stretli s učením, podľa ktorého svet okolo nás, tak ako ho vnímame, je len manifestáciou, prejavom nášho vnútorného sveta.
A tak naše hľadanie šťastia, osvietenia a uspokojenia spočíva predovšetkým v tom, či sami seba dokážeme naplniť svetlom a láskou. Ak áno, tie potom budú z nás vyžarovať do vonkajšieho sveta.
Je však smutné, že sa často stretávame s mechanickým odmietaním práce na svojom vnútri, práce, ktorou privádzame svetlo do temných kútov našej mysle. Často odmietame to, čo je nutné na dosiahnutie stavu osvietenia.
Duchovné učenia tzv. „New Age“ sa napríklad príliš spoliehajú na lásku a svetlo; keď ich však hľadáme vonku, pátrame po nich, či chceme na toto svetlo dočiahnuť, v podstate si naháňame vlastný chvost.
Svojím citátom mohol mať Rumi na mysli práve toto. Podobáme sa na psov a mačky, ktoré sa krútia dookola za svojim chvostom. A podstata nám zakaždým uniká. Myslím, že Rumi mal veľmi dobrý zmysel pre humor.
Hlavnou myšlienkou tu teda je, že my už sme svetlom, pretože sme stelesnením uvedomelosti. A prehĺbením našej uvedomelosti sa rozširuje aj naše duchovné vedomie.
To znamená, že prostredníctvom nás sa to, čo bolo neviditeľné, stáva viditeľným a myšlienky z podvedomia prenášame do vedomej a pochopiteľnej roviny.
Môžeme teda vidieť, že duchovné vedomie je vlastne poľom energie. Toto „duchovné uvedomenie“ preniká celou našou bytosťou.
„Vedomie, ktoré si uvedomuje samo seba, je ako svetlo vo vnútri. Nepredstavujme si ho ako svetlo, ktoré možno vidieť – svetlo a duchovné vedomie je jedno a to isté.“ – Mai Agate Valjataga.
2. Opätovne sa spojme s jednotným vedomím
Všetko jestvuje v jednote. My všetci sme jedno. Všetci sme vzájomne prepojení, každý muž je tvojím bratom a každá žena je tvojou sestrou. Toto nie je náboženstvo, toto je veda.
Hoci existuje mnoho výkladov pojmu „jednotné vedomie“, ako aj mnoho predstáv, aké by jednotné vedomie mohlo byť, dnes sa Vám pokúsim poodhaliť moju vlastnú predstavu.
Nežiadam od Vás, aby ste jej verili, ani aby ste ju považovali za konečnú pravdu. Je to len moja predstava.
Táto predstava sa mi vynorila, keď som si uvedomil svetlo, keď začalo zo mňa vyžarovať do vesmíru, s touto predstavou sa stotožňujem.
Vesmír je sexuálny. Vesmír je hravý. Vesmír je Boh.
Moje fyzické telo je prejavom môjho stvoriteľa, som len jednou bunkou v jeho tele. Viem, že planéty sú tiež bunkami a my sme zase bunky v nich. Moja aura je mojou plazmou a moje telo je mojím jadrom.
Celý vesmír sa skladá zo všetkých momentov – delenia buniek, obnovovania, smrti a znovuzrodenia. Veľký tresk vnímam ako moment, v ktorom spermia prenikne do vajíčka.
Mliečnu dráhu považujem za semeno bohov a viem, že ja sám som vesmírom. A pretože mám schopnosť splodiť život, a zároveň som súčasťou stvorenia, ja sám som tiež Boh.
Keď splodíme život, vytvorili sme malý vesmír buniek s ich vlastným, jedinečným duchovným vedomím. Viem, že moja duša je zábleskom na nočnej oblohe, hviezdou.
A keď už opustím fyzické telo a vystúpim na oblohu, budem svietiť jasne, aby ma všetci videli. Ty a ja.
„Každá jedna ľudská bytosť už vie všetko. Všetko, čo je potrebné vedieť, je obsiahnuté v každej jednej našej bunke, ako aj v nulovom bode kvantového poľa.
Jediným problémom, ktorý zostáva, je naučiť sa toto pole čítať.“ – Mai Agate Valjataga, výňatok z knihy „Your Every Feeling Creates You“ („Sme utváraní každým jedným našim pocitom“)
3. Nesmrteľný základ duše
Podľa starovekej múdrosti môžeme človeka považovať za vtelenú dušu až vtedy, keď má schopnosť čistého a nefalšovaného súcitu s druhými.
Toto vyjadrenie považujem za mimoriadne poetické. Súcit vyznieva ako jednoduché a bežné slovo, no nie je vždy jednoduché ho prechovávať, nie je jednoduché dosiahnuť a udržať si širšiu perspektívu.
Mali by sme sa učiť odhodiť naše ego nabok a pozdvihnúť sa na úroveň porozumenia, z ktorej vidíme, že každá bytosť je dieťaťom.
To znamená, že všetci sme malými deťmi vesmíru. Tým, že sa pozdvihneme a budeme kráčať po známej „Veľkej ceste“ sa staneme osvietenými.
Staneme sa tak dušou, ktorá našla svetlo vo svojom vnútri a vedome sa rozhodla spravodlivo posudzovať, chápať a spravodlivo milovať.
Spravodlivosť pre mňa ale neznamená „byť v práve“. Spravodlivosť pre mňa znamená preukazovať lásku, súcit a porozumenie bez ohľadu na to, čo kto považuje za správne.
LJ Vanier, tímový duch!
Autorom článku je LJ Vanier, Spracovala: Silavedomia.sk
Pridaj komentár