Ako strata rodiča ovplyvní a zmení našu myseľ

Často mylne predpokladáme, že strata rodiča je traumatická najmä či dokonca len pre tie deti, ktoré ešte nedosiahli veku dospelosti.

Ak o rodiča príde dospelá osoba, máme sklon nevnímať to až tak intenzívne, v dôsledku čoho pozostalej dospelej osobe možno nevyjadríme až takú podporu, akú by sa patrilo.

No skutočnosť je taká, že naozaj každý zažije stratu svojho rodiča, a žiaľ, problematike, ako sa vyrovnať so zármutkom v dôsledku straty rodiča, sa stále nevenuje potrebná pozornosť a diskusia.

Najčastejším dôsledkom potom býva, že keď už sa táto smutná udalosť stane, pozostalý prechádza obdobím zármutku v osamelosti a s pocitom odcudzenia celého sveta.

Ešte dodajme, že keď zármutok neprestáva a trvá už dlhšiu dobu, smútiaceho najbližší už môžu začať strácať trpezlivosť a prajú si, aby sa ich smútiaci „už cez to konečne preniesol“ – neuvedomujú si pritom, že prísť o rodiča v akomkoľvek veku nás vie navždy hlboko poznačiť.

Odborníci sa však zhodujú na tom, že je dôležité otvorene hovoriť a uznať, akú hlbokú a trvácnu zmenu môže strata rodiča v našej mysli a osobnosti vyvolať.

Ako vplýva úmrtie nášho rodiča na našu psychiku

Mnoho výskumov opakovane potvrdilo, že strata rodiča môže so sebou priniesť niektoré dôsledky, ktoré sa budú negatívne prejavovať v našej psychike, emóciách či oslabením nášho fyzického zdravia.

Samozrejme, každý prežíva stratu rodiča inakšie, a preto sa tieto prejavy môžu u každej osoby líšiť v závislosti od:

– minulých skúseností

– spôsobov, ktorými sa vyrovnávame so skutočnosťou

– vzťahu, ktorý sme mali so svojím rodičom

– kultúry a prostredia, v ktorých žijeme

– okolností sprevádzajúcich úmrtie rodiča

Výskumy zaoberajúce sa úmrtím rodiča a jeho vplyvom na pozostalých

V roku 1970 bol uskutočnený veľký výskum, ktorý u 11 000 účastníkov pozoroval dlhodobé účinky úmrtia ich rodiča. Presnejšie, tento výskum si dal za úlohu zistiť, ako sa úmrtie rodiča, ktoré zažijeme ešte počas detstva, bude prejavovať v našom dospelom živote.

Účastníci tohto veľkého výskumu spadali do troch skupín: 1. osirotené deti, 2. deti z rozvedených alebo nestabilných rodín a 3. deti, ktoré žili vo fungujúcej rodine s oboma rodičmi.

Keď skupina osirotených detí dosiahla vek 30 rokov, v porovnaní s oboma ďalšími skupinami bola u nich zaznamenaná štatisticky vyššia nezamestnanosť.

Práca, ktorú osirotené dospelé deti na svojich pracovných pozíciách vykonávali, bola neodborného charakteru s nižšou pridanou hodnotou.

Okrem toho bolo v tejto skupine zaznamenané aj vyššie percento konzumácie tabakových výrobkov, častejšie prejavy chronickej depresie a prevládajúci pocit, že „v živote nikdy nedosiahnu to, po čom túžia“.

Ďalší z výskumov sa zameral výhradne na to, ako úmrtie svojho rodiča vnímala a prežívala pozostalá osoba, keď bola ešte vo veku dieťaťa.

Podkladom pre tento výskum bolo množstvo detailných záznamov a tiež dôkladných a zdĺhavých rozhovorov s 37 účastníkmi výskumu vo veku 20 až 80 rokov.

Prostredníctvom týchto záznamov a rozhovorov mali všetci účastníci možnosť detailne vyrozprávať svoju osobnú skúsenosť.

Jedno zo zistení tohto výskumu bolo, že ak sa dieťaťu v období smútku po úmrtí rodiča nedostalo otvorenej komunikácie, podpory či stability v každodennom živote, poškodenie jeho emocionálneho zdravia bolo v dlhodobom horizonte horšie.

Úmrtie rodiča môže na pozostalú osobu doliehať ešte 71 rokov odo dňa úmrtia rodiča, a to v závislosti od toho, ako sa pozostalej osobe podarí vyrovnať so zármutkom.

Poriadna podpora zo strany blízkych, komunikácia a udržiavanie aktívneho spôsobu života sú všetko dôležité predpoklady, ktoré môžu trápenie a bolesť po strate rodiča výrazne minimalizovať.

Zaujímavosťou je, že i pohlavie zohráva úlohu pri tom, ako osoba vníma stratu svojho rodiča. Prieskum vykonaný na 8 865 dospelých osobách dospel k záveru, že so smrťou otca sa ťažšie vyrovnávajú synovia, a naopak, dievčatá nesú ťažšie smrť svojej matky.

Čo sa dozvedáme zo skenovania mozgu

Asi by bolo veľmi mylné domnievať sa, že zármutok možno vysvetliť alebo pochopiť výhradne pomocou informácií, ktoré možno získať zobrazovaním mozgu magnetickou rezonanciou (MR).

Informácie získané zobrazovaním mozgu nám však čo-to napovedajú o tom, čo sa deje v mozgu osoby, ktorá prežíva smútok v dôsledku straty rodiča.

Pomocou výskumu z roku 2003, ktorého výsledky boli uverejnené aj v Americkom žurnále psychiatrie (The American Journal of Psychiatry) vedci zistili, že pri spracovávaní zármutku sú aktívne tri časti mozgu: zadný limbický lalok (cingulate gyrus), čelný lalok (cortex praefrontalis) a mozoček (cerebellum).

V tejto súvislosti je však dôležité to, že tieto tri časti ľudského mozgu sa vo veľkej miere podieľajú na regulovaní spánku a chute do jedla.

To by mohlo podľa klinickej sociálnej pracovníčky, Jumoke Omojola, vysvetľovať, prečo smútiace osoby zažívajú „bolesti hlavy, žalúdočné bolesti, závrat, zvieranie hrudníka, neprimerane dlhý alebo krátky spánok, prejedanie sa alebo nechutenstvo“.

A ďalším výskumom, ktorý sa uskutočnil v roku 2008 a ktorého výsledky boli zverejnené v Žurnále klinickej onkológie (The Journal of Clinical Oncology), sa podarilo zistiť, že nespracovaný zármutok prekvapujúco (alebo možno aj nie) súvisí so zdravotnými problémami, ako sú porucha imunitného systému, vysoký krvný tlak, srdcový infarkt či dokonca rakovina.

V porovnaní s osobami, ktoré po strate matky a/alebo otca svoj zármutok spracovali, bola „u osôb s nespracovaným smútkom zaznamenaná zhoršená úroveň psychického, ako aj telesného zdravia“.

Aby sme si vedeli lepšie predstaviť celý proces smútenia po strate rodiča, pomôže nám keď si tu pripomenieme všeobecne známy model piatich fáz smútku.

Päť fáz smútku

1. Popieranie – Trpiaca osoba je úplne ochromená a odmieta uveriť tomu, čo sa stalo.

2. Hnev – Za to, že pociťuje zármutok, obviňuje všetkých naokolo a môže sa dokonca začať správať násilne.

3. Vyjednávanie – Pozostalá osoba začne „vyjednávať s vyššími silami“, čím chce dosiahnuť, aby jej vrátili milovanú osobu.

4. Depresia – Pozostalého úplne premôže smútok a nemá žiadnu chuť socializovať sa.

5. Zmierenie – Pozostalá osoba sa pomaly, postupne začne so smutnou udalosťou zmierovať a vracia sa k normálnemu, predošlému spôsobu života.

Rôzne osoby môžu prežívať uvedených päť fáz v rôznom poradí. Môže sa tiež stať, že niektoré fázy vynechajú, prípadne sa k niektorým opakovane vracajú.

Je dôležité vedieť, ktoré prejavy smútenia môžeme považovať za bežné. Dlhotrvajúci smútok, ktorý je klasifikovaný ako psychická porucha (ICD-11), rozpoznáme podľa toho, že bežné a prirodzené prejavy žiaľu pokračujú ešte mnoho mesiacov po smrti blízkej osoby a pacient stratil všetku motiváciu a schopnosť pokračovať v normálnom spôsobe života.

Uzdravovanie sa zo žiaľu

Ak ste prišli o rodiča, pristupujte k sebe s trpezlivosťou. Aj v prípade, že ste stratili rodiča už pred mnohými rokmi, nezabúdajte, že je dôležité, aby ste venovali pozornosť svojim pocitom – pocity sú vždy skutočné.

Svoje uzdravovanie sa zo smútku môžete podporiť aj tým, že zvážite využitie niektorého alebo aj viacerých z nasledovných prístupov:

1. Liečba pod dohľadom terapeuta alebo lekára – Smútiaca osoba vo svojom smútku možno ani nepomyslí na to, že by mohla vyhľadať pomoc lekára či terapeuta.

V takom prípade by sa však iniciatívy mohli ujať blízki či priatelia smútiacej osoby a pomôcť jej tým, že by jej navrhli vyhľadať pomoc profesionála.

Je veľmi pravdepodobné, že pozostalá, smútiaca osoba to odmietne a bude si racionalizovať svoje predĺžené trúchlenie. Avšak s pomocou terapeuta-profesionála je omnoho jednoduchšie určiť optimálny typ liečby.

2. Osobná konzultácia – Táto metóda umožňuje presne pomenovať všetky emócie súvisiace so stratou rodiča.

Pacientovi umožňuje vyjadriť svoje emócie prostredníctvom hrania rolí, v procese terapie traumy či v rámci kognitívno-behaviorálnej terapie (KBT).

3. Podporné skupiny – Skupinová terapia je výborný spôsob ako komunikovať o svojich bolestných skúsenostiach a podeliť sa o ne s druhými, pričom tu vzniká aj možnosť utvorenia zmysluplných medziľudských vzťahov.

4. Lieky – Ak pozostalá osoba okrem smútku trpí aj klinickou depresiou, liečba antidepresívami, ak ju predpíše lekár, je tu určite namieste.

5. Socializácia – Udržiavať kontakt s najbližšími, milovanými osobami má pre smútiaceho uzdravujúce účinky; priatelia a známi mu pomôžu už tým, že sú ochotní si ho vypočuť, čím mu prinesú trochu radosti a útechy.

6. Starostlivosť o seba – Dodržiavanie zdravého životného štýlu môže výrazne zamedziť možnosti vzniku nezdravých návykov či zdravotných problémov, ako sú prejedanie sa, depresia či užívanie návykových látok.

Smútiaci by nemal zabúdať zdravo sa stravovať, dopriať si potrebný oddych, vyskúšať meditáciu a dodržiavať 7 až 8 hodinový spánok každú noc.

7. Duchovné uzdravovanie – Pre nábožensky či duchovne založených ľudí, ktorí prechádzajú obdobím žiaľu, môžu ich presvedčenie či vyznávaná tradícia predstavovať významný zdroj útechy a sily potrebnej k uzdraveniu sa.

Zdroj: theheartysoul.com, Spracoval: Badatel.net