Emocionálne zanedbávanie v detstve je niečo, čo mnoho ľudí po celom svete zažilo na vlastnej koži. K emocionálnemu zanedbávaniu detí dochádza vtedy, keď rodičia nepochopia emocionálne potreby svojich detí počas výchovy, a preto ich ani nedokážu naplniť.
K tomuto môže ale dochádzať aj v takých rodinách, v ktorých jednotliví členovia rodiny sú k sebe láskaví a navzájom sa o seba starajú.
Máte pocit, že emocionálne zanedbávanie v detstve ste zakúsili aj vy alebo poznáte iného takého človeka? Treba si uvedomiť, že technicky vzaté, keď je človek ešte len dieťaťom, problém nenastal na jeho strane.
Tú hlavnú príčinu treba hľadať v neschopnosti rodiča reagovať na emocionálne potreby dieťaťa, nech už dôvodom jeho neschopnosti bolo čokoľvek.
A je celkom dobre možné, že si ani neuvedomujeme, že ako deti sme mohli byť po emocionálnej stránke zanedbaní – keďže sme to vôbec nevnímali, náš mozog to jednoducho vôbec neregistroval ako reálne existujúci stav.
Človek, ktorý bol ako dieťa emocionálne zanedbávaný, bude v dospelosti často zažívať emocionálnu nedostupnosť, nezúčastnenosť či prázdnotu. Bude ho prenasledovať pocit, že niečo s ním nie je celkom v poriadku. A bude sa domnievať, že je to výsledkom niečoho, čo spravil on.
Nie je to však pravda. Keď si však toto všetko začneme uvedomovať, budeme môcť k tomu zaujať aj adekvátnejší postoj.
A v prípade, že sa emocionálne zanedbávanie v detstve dotýka aj nás, budeme tak mať väčšiu šancu, že nájdeme riešenie, ktoré nám pomôže uzdraviť sa.
Tu je 10 najčastejších znakov, ktoré prezrádzajú, že sme v detstve prešli emocionálnym zanedbávaním
1. Máme problém so sebadisciplínou
Aj keď sme o správnosti niečoho presvedčení, máme problém sa o to zasadiť. Robí nám značné problémy prekonať našu slabosť a nevieme celkom presne vysvetliť prečo.
2. Cítime sa byť prázdni
Tento pocit možno nazvať aj otupenosťou.
3. Hrdíme sa tým, že sa nepotrebujeme spoliehať na druhých
Máme pocit, že nie je správne druhých v nejakom zmysle potrebovať či od nich akýmkoľvek spôsobom závisieť. A tiež nám robí problém požiadať druhých o pomoc, keď ju naozaj potrebujeme.
4. Často chceme byť osamote
Radi trávime čas osamote jednoducho preto, lebo máme pocit, že väčšina ľudí nám skrátka nerozumie. Máme pocit, ako keby sme k druhým ľuďom vôbec nepasovali.
A pritom by sme tak radi mali skutočných priateľov. Zdá sa však, že predstava spájania sa s druhými si v našej mysli zatiaľ ešte nenašla svoje miesto.
5. Z času na čas sa cítime byť nešťastní, hoci na to nemáme žiaden zjavný dôvod
Chvíle, keď sa cítime byť nešťastní, prichádzajú úplne neohlásene, len tak z čistého neba. A ich dôvodom nebýva nejaká smutná či zlá udalosť.
Nevieme si ich nijako vysvetliť, čo nás často privádza do zúfalstva.
6. Máme problém presne pomenovať to, čo cítime
Vieme, že niečo cítime a vieme aj to, že by sme to nemali pociťovať. Nedokážeme však pomenovať, čo to je. A premáha nás to dokonca aj vo chvíľach, keď sme šťastní.
Ako keby sa nás tento zvláštny pocit držal ako kliešť a nechcel sa nás pustiť za žiadnych okolností.
7. Nemáme so sebou žiaden súcit, hoci s druhými ho máme viac než dosť
Sme na seba omnoho tvrdší než akí by sme boli k niekomu inému. Kolegu, ktorý spravil nejakú chybu, budeme uisťovať, že sa nič nestalo a tú chybu možno poľahky napraviť.
No keď tú istú chybu spravíme my, máme pocit, akoby sa mal svet zrútiť.
8. Máme zo seba pocit, že sme nepodarkom
Toto je niečo, o čom sme už hovorili. Trpíme pocitom, že s nami niečo nie je v poriadku, no nevieme to nijako bližšie špecifikovať.
Domnievame sa, že problém je v nás. Nie je to však tak, skutočne nie. Môžeme vás ubezpečiť, že ste nespravili nič zlé.
9. Zdá sa nám, že je jednoduchšie milovať zvieratá než ľudí
Máme pocit, že je jednoduchšie tráviť čas v prítomnosti zvierat a venovať sa radšej im než ľuďom. Zvieratá nás nikdy nebudú súdiť a milujú nás bezpodmienečne.
Kto by už len nemiloval svojho psa, keď sa nemusíme obávať toho, že by nás jedného dňa mohol ohovárať za naším chrbtom?
10. Máme pocit, ako keby sme sa na svet pozerali z vonkajšej strany
V prípade, že rodičia emócie svojich detí nevnímali alebo sa jednoducho rozhodli na ne nereagovať, tak svojim deťom v podstate vyslali signál, že na ich emóciách nezáleží.
Keď sa potom z týchto detí stanú dospelí, budú ďalej pokračovať v tomto deštrukčnom prístupe k sebe, pretože nebudú pripisovať svojim emóciám žiaden význam.
A keď sa nejaké emócie u nich predsa len objavia, nebudú vedieť, čo s nimi.
Záver
Ak sa toto, čo sme práve povedali, týka aj nás a začíname si uvedomovať, prečo sa cítime tak, ako sa cítime, môžeme sa k našej traume zo zanedbaných emócií v detstve začať stavať konštruktívnejšie.
Podstatné tu bude naučiť sa vnímať a adekvátne reagovať na to, čo pociťujeme.
Vaše emócie sú skutočné a môžete si byť istí, že na nich záleží. Nerobíte nič zlé. Keď si začnete uvedomovať, že na vás záleží a keď prevezmete zodpovednosť za svoje emócie do vlastných rúk, váš život sa začne razom meniť k lepšiemu.
Zdroj: awarenessact.com, Spracovala: Silavedomia.sk
Emma says
Toto je veľmi dôležitá záležitosť a je naozaj veľká škoda ak toto niekto podvenuje, má to dopad na celý život. Dokážem sa stotožniť s každým bodom v tomto článku.
hary says
Na sk 90 percent ludi malo nestastne detsvo..co je horsie opakuju chyby svojich rodicov a kopiruju zivot svojich predkov.
Peter says
Tak to je pravda vsetko záleží na výchově dětí. podla toho ako bolí ich dětí vychováne dectve budú mat buď dobry alebo zlý život. myslím zanechanie nasledkov z dectva.