Zadaní alebo slobodní? Toto Vás zaručene šokuje...

S naším manželstvom sa niečo stalo. Nevedel som však , čo.

Moje srdce zrazu patrilo inej žene. Jej meno je Zuzana. Nekonečne som ju zbožňoval. Ale, mojej manželky mi bolo naozaj ľúto.

Mal som obrovský pocit viny a preto som „Jej“ chcel zanechať náš dom, auto a 30 % podiel v našej spoločnej firme.

Nazvala ma bláznom.

Ja som sa cítil byť vinný za to, že so mnou stratila 10 rokov jej života.

Keď raz začala na mňa kričať, uvedomil som si, že rozchod je nevyhnutný.

Jedného dňa som sa vrátil domov, navečeral som sa a išiel si ľahnúť. Bol som veľmi vyčerpaný. Celý deň som strávil so Zuzanou.

Keď som sa prebudil, „Ona“ sedela pri stolíku a čakala na mňa. Chcela so mnou prediskutovať detaily nášho rozvodu.

Nechcela odo mňa ani auto, ani dom, ani žiadne peniaze. V skutočnosti nechcela vôbec nič. Požiadala ma len o jeden mesiac na viac.

Nechápal som.

Len jeden mesiac nášho spoločného života, ako keby sa nič nestalo.

A dôvod bol veľmi jednoduchý. Náš spoločný syn mal pred sebou sériu skúšok a naše rozbité manželstvo by mohlo mať na jeho výsledky negatívny vplyv.

Súhlasil som.

Mala ešte jednu požiadavku: Mal som ju nosiť na rukách k vchodovým dverám, ako keď sme sa zoznámili.

Myslel som si, že sa zbláznila, ale samé o sebe to bolo pre mňa akýmsi prejavom hlbokej úcty k nej.

Súhlasil som.

Cítil som sa ako „víťaz“. Dom, auto, naša firma……to všetko zostane mne. A mohol som začať nový život so Zuzanou. Nestálo ma to nič, len jeden mesiac spoločného spolužitia s „Ňou“.

Od doby, keď som „Jej“ oznámil koniec nášho spoločného života, nemal som s „Ňou“ žiadny fyzický kontakt. Takže, keď som ju začal nosievať k dverám, obaja sme sa cítili naozaj strašne.

No keď nás videlo naše dieťa, nadšene tlieskalo a hovorilo: „Otecko nosí mamu na rukách!“ Jeho slová ma napĺňali veľkou bolesťou.

Nosil som „Ju“ v náručí 10 metrov každý deň. Raz zavrela oči a tichučko mi pošepkala: „Nepovedz nášmu dieťaťu, že sa rozchádzame.“

Na druhý deň sme si boli obaja úplne cudzí.

Na tretí deň sa naklonila nado mňa, a ja som zacítil vôňu jej hodvábnej blúzky. Všimol som si, že nikdy predtým nevyzerala tak mlado. Mala len jemné vrásky a zopár strieborných vlasov…čo zapríčinilo naše manželstvo. Na chvíľu som si pomyslel: „Čo som to urobil?“

Na štvrtý deň som pocítil závan tepla. Tepla, ktoré sa medzi nás vrátilo. Predsa len, išlo o ženu, ktorá so mnou strávila 10 rokov nášho spoločného života.

Na piaty a šiesty deň to pokračovalo.

Zuzane som nepovedal nič.

Každý deň ma to nosenie stálo menej a menej námahy. Robil som to po celý mesiac. Myslel som si, že som si zvykol na jej váhu.

V jedno slnečné ráno hľadala, čo si má obliecť. Vyskúšala si viacero šiat, ale všetky jej boli veľké. Vtedy som si uvedomil, že je veľmi krehká a chudučká. Preto som vôbec necítil, že som ju mal na rukách. Pochopil som, že som podcenil veľké trápenie a krutosť, ktoré som jej mojím správaním spôsoboval.

Bez môjho súhlasu sa nežne dotkla mojich vlasov. Naše dieťa vošlo k nám do izby a povedalo: „Oci, je na čase, aby si maminu odniesol k dverám.“

Pre naše dieťa bol tento pohľad na nás úplne čarovný. Objala ho. V tej chvíli som bol zmätený a pochyboval som, či chcem moju rodinu opustiť. Ba čo viac, keď som „Ju“ niesol v náručí dolu schodmi k dverám, cítil som sa ako v deň našej svadby.

Jemne mi pohladila krk. Držal som ju pevne ako počas našej svadobnej noci. Objal som „Ju“. Bola taká krehká, až ma to zarmútilo.

Nasledujúce dni som „Ju“ túžil neustále objímať.

Náš synček bol v škole a ja som šiel opäť do práce. Vyčistil som si auto a odišiel bez toho, aby som zatvoril vchodové dvere.

Cestou som sa zastavil za Zuzanou. Keď mi otvorila, povedal som jej: „Prepáč, viem, že je to nevhodné, ale nechcem sa rozísť so svojou manželkou.“

Zuzana ma nazvala idiotom a opýtala sa ma, či nemám horúčku.

Povedal som:

„Ona a ja sme sa o seba vzájomne starali. Nevážili sme si momenty nášho spoločného šťastia, až kým som ju nezačal nosiť denne na rukách k vchodovým dverám.“

Zuzana začala plakať… Udrela ma a zavrela dvere. Zišiel som dolu po schodoch, vošiel do auta a namieril som si to do kvetinárstva.

Kúpil som „Jej“ kvety. Prekrásne červené ruže. Mala ich veľmi rada.

Mladá kvetinárka sa ma spýtala, čo má napísať na kartičku. Požiadal som ju, aby tam napísala toto: „Budem ťa nosiť každé ráno, až kým nás smrť nerozdelí.“

Chytil som kvety do rúk a s úsmevom som bežal za ňou.

V izbe som „Ju“ našiel ležať na posteli mŕtvu.

Celú tu dobu bola veľmi chorá a ja som bol taký zaneprázdnený Zuzanou, že som si to ani nevšimol.

Vedela, že o chvíľu zomrie, a preto ma požiadala, aby som s rozchodom počkal jeden mesiac. Nechcela, aby náš synček mal škaredé spomienky na rozchod svojich rodičov.

V očiach nášho dieťaťa budem stále otec, ktorý bol slušným manželom, ochraňujúcim jeho mamu.

To sú tie maličkosti pre ktoré žijeme, a ktoré robia náš život krajším. Nie je to dom, auto, ani hotovosť v banke. V skutočnosti vám tieto veci spôsobujú len osamelosť.