Môže byť nešťastie v skutočnosti zamaskovaným požehnaním?

„Bolesť vás môže zmeniť, ale to neznamená, že to musí byť zlá zmena. Vezmite si túto bolesť a premeňte ju na múdrosť.“ – neznámy autor

Pred desiatimi rokmi sa môj život dramaticky zmenil. To, čo som zažil v roku 2004, som spočiatku vnímal ako veľkú katastrofu. No neskôr som pochopil, že niekedy to, čo považujeme za najhoršiu životnú skúsenosť, môže byť v skutočnosti jedno z najväčších požehnaní.

Ako môže byť nešťastie v skutočnosti veľkým požehnaním

V roku 2004 som študoval na fakulte pre postgraduálne štúdium. Robil som si doktorát z histórie. Keď som v roku 2001 promoval na univerzite, chcel som sa stať profesorom.

Bolo to niečo, o čom som si myslel, že naozaj chcem, ale pravdou je, že som sa len bál „dospieť“ a nájsť si skutočnú prácu. Doktorandské štúdium sa mi zdalo byť menej odstrašujúce.

Keď som na jeseň v roku 2001 spromoval, hneď som sa cítil ako ryba bez vody. Kým som bol študentom, darilo sa mi a miloval som učiť sa históriu a robiť primárny výskum. Doktorandské štúdium však bolo iné.

Pamätám sa, ako som sa cítil mimo v triedach, kde každý čítal knihy napísané inými historikmi a argumentoval, čo si myslí o knihe namiesto toho, aby sa ponoril priamo do výskumu.

Navyše som si nepadol do oka so svojím školiteľom. Nedokázali sme spolu komunikovať a to ma nesmierne frustrovalo.

Bol som tiež vzdelávacím asistentom a uvedomoval som si, že väčšina mojich študentov nemala záujem o štúdium histórie.

Netrvalo dlho a bol som zo všetkého rozčarovaný a nešťastný.

Keď som s rodinou rozprával o tom, ako sa cítim, rodičia mi neustále hovorili: „Dobre, tak čo chceš robiť?“

Nemal som na to odpoveď. Len som vo svojom vnútri vedel, že to nie je to, čo chcem. No príliš som sa bál, aby som čelil neznámemu.

O 3 roky neskôr v roku 2004 som mal v lete podstúpiť plánovanú operáciu. Vyšetrenia krvi však ukázali, že s mojím telom je niečo veľmi zlé.

Po niekoľkých týždňoch testov a dlhodobej hospitalizácii, mi nakoniec povedali diagnózu (ktorá sa nakoniec ukázala ako nesprávna, ale to je už iný príbeh).

Lekári mi oznámili, že mám chronickú myelogénnu leukémiu (CML). Táto diagnóza ma vydesila. Zatiaľ čo ma to hlboko ranilo, pokúsil som sa pokračovať v doktorandskom štúdiu, len aby som sa cítil viac a viac nespokojný s tým, čo robím.

Potom v roku 2005 môj najlepší kamarát z vysokej školy nečakane zomrel. Jeho smrť mnou otriasla a bola tým posledným prebudením, ktoré som potreboval, aby som zmenil svoj život.

Po niekoľkých mesiacoch žiaľu a hlbokej depresie som si uvedomil, že život je príliš krátky, aby bol tak neuveriteľne nešťastný.

Keďže som nevedel, ako dlho bude trvať môj život kvôli stanovenej diagnóze a pretože som si uvedomil, že 25 ročný človek môže jednoducho zomrieť, prišiel čas na to, aby som vo svojom živote urobil niekoľko závažnejších zmien.

Hoci som nepoznal svoju vopred stanovenú cestu, vo svojom vnútri som vedel, že súčasná cesta nie je pre mňa.

Musel som ochorieť a zažiť smrť svojho priateľa, aby som si priznal, že je v poriadku, ak neviem, aký bude ďalší môj krok. Ale potreboval som sa vzdať svojej cesty, ktorá nebola zjavne moja.

Našiel som si prácu, pretože som potreboval zdravotné poistenie a začal som pracovať na liečení svojho tela, mysle a ducha.

Každý týždeň som trávil celé hodiny liečbou a skúmaním ďalších liečebných metód. V priebehu liečebného procesu som si v relatívne krátkom čase uvedomil, čo som chcel robiť.

Počas vyšetrenia som sa zrazu videl v lekárskom kresle a robil som to, čo robila moja lekárka.

Zasiahla ma blesková inšpirácia a jasne som vedel, aká bude moja ďalšia cesta. Vrátil som sa do školy a tentokrát som sa pokúsil získať titul z psychológie.

Pochopil som, že to, čím som si prešiel, bolo prebudenie a veľké uvedomenie, aký bol môj cieľ v živote.

Vedel som, že som sa nedostal do pekla a späť, len aby som pracoval pre niekoho iného v práci, ktorá pre mňa nebola zmysluplná a nenapĺňala ma.

Vo svojom hlbokom vnútri som vedel, že som tu na to, aby som pomáhal iným pri ich uzdravovacom procese.

Ak by ste mi v roku 2005 povedali, aby som prehlásil, že to, čo som za tie dva roky prežil, bolo jednou z najlepších vecí, ktoré sa mi kedy stali, pozeral by som na vás, ako by ste mali dve hlavy.

No dnes, o desať rokov neskôr, viem, že bez tých obrovských prebudení, ktoré som zažil, by som nemohol stále pokračovať vo svojej ceste, ktorá nebola v skutočnosti moja, pretože som bol príliš vystrašený, aby som urobil veľký skok.

Ak v súčasnosti prežívate ťažké časy, umožnite si precítiť a vyjadriť svoje pocity tým, že budete precvičovať seba-súcit.

Je v poriadku cítiť smútok, hnev, frustráciu, žiaľ, strach a celý rad ďalších emócií. Tým, že si dovolíte precítiť tieto emócie a nechať ich plynúť bez toho, aby ste boli sebakritickí, umožníte svojej energii posunúť sa namiesto toho, aby vo vás uviazla a udusila sa.

Strávte nejaký čas premýšľaním nad tým, či existuje nejaká skrytá príležitosť v tom, čo prežívate. Napríklad, ak vás prepustili, možno ste dostali príležitosť nájsť si zmysluplnejšiu prácu.

Choroba môže byť príležitosťou na to, aby ste si urobili prestávku, odpočinuli si a vyliečili sa na hlbších úrovniach.

Zrútenie sa môže byť šancou vyliečiť bolesť z vašej minulosti, ktorú ste nemali úplne doriešenú.

Pre mňa bolo veľmi dôležité, že som sa nestotožnil s predstavou seba ako onkologického pacienta, inak by som celý môj život vnímal cez tento filter.

Nikdy sa nenechajte onálepkovať ničím, s čím sa necítite dobre.

Niekedy sa môže stať, že skúsenosť, ktorá sa vám javí ako neuveriteľne hrozná, môže v sebe  v skutočnosti ukrývať veľké dary.

Buďte trpezlivý na ceste, ktorú si zvolíte. Robte postupné malé krôčiky každý deň a vedzte, že niekedy v budúcnosti sa strašne veľa naučíte z toho, čím dnes prechádzate.

Spracovala: Silavedomia.sk