„Videla a prežila som toho veľmi veľa, tancovala a spievala som, stúpala som po schodoch života nahor, a milovala som. Mám veľmi veľa spomienok a môžem povedať, že som prežila svoj život skutočne naplno.
A keby mal môj život skončiť ešte dnes, môžem pokojne povedať, že nič neľutujem. Môžem sa považovať za šťastnú, keď ešte aj v mojich 90tich rokoch stále kráčam po vlastných.
Naozaj asi nie je nič, čo by som nebola zažila.“
Toto sú úvodné vety jedného z najnovších zápiskov v denníku, ktorý si moja stará mama viedla za posledných desať rokov svojho života.
V rukách držím 270 stranový zápisník v pevnej koženej väzbe, do ktorého si moja stará mama pravidelne zapisuje svoje poznámočky, myšlienky či úvahy takmer každé ráno.
Vyjadruje v nich svoj pohľad na životné lekcie, ktoré sa naučila, ako aj na tie, ktorými práve prechádza. A taktiež, opisuje tu svoje skúsenosti, bez ktorých by nikdy nemohla nadobudnúť svoju úctyhodnú múdrosť.
Keď mojej starej mame diagnostikovali v jej 90tich rokoch terminálne štádium rakoviny, ostal som pri nej v nemocničnej izbe sedieť celý deň, v tichu, ale aj v smiechu, v slzách, ale aj v úcte.
A hoci jej telo bolo už veľmi slabé, jej myseľ bola naopak mimoriadne silná a jasná. Jej smrteľná diagnóza ju inšpirovala rozmýšľať nad svojím životom a nahlas začala uvažovať nad všetkým, čo si do svojho denníka za všetky tie roky zapísala.
Bol to vzácny a výnimočný deň – od východu slnka až do neskorého večera som jej s láskou venoval celú svoju pozornosť.
Ako som sedel pri jej lôžku, pomaly listovala vo svojom denníku a zastavovala na jednotlivých stranách. Mnohé zápisky, ktoré chcela, aby som ich počul, čítala nahlas. Svoj životný príbeh rozprávala jemným, no zanieteným hlasom.
Rozprávala o ľuďoch, ktorých milovala, o jej prehrách, o jej utrpení, o jej snoch, o jej úspechoch, o jej šťastí. Rozprávala tiež o tom, aké životné ponaučenia jej zo všetkých týchto vecí vyplývajú.
Dni, ktoré som strávil s mojou starou mamou v nemocnici, boli nepochybne jedny z najpoučnejších a nezabudnuteľných dní môjho života.
Moja stará mama opustila tento svet presne o dva týždne nato, ako jej diagnostikovali rakovinu. Odišla pokojne, v spánku.
Na druhý deň potom, ako navždy zaspala, som zistil, že v závete zverila svoj denník do môjho vlastníctva. Odvtedy som ho prečítal nespočetne veľakrát od prvej až po poslednú stranu.
V minulosti som sa už niekoľkokrát s čitateľmi nášho blogu, ako aj so študentmi našich kurzov podelil o niektoré jej múdrosti. Dnes by sa moja stará mama dožila svojich 100. narodenín, a tak jej chcem vzdať špeciálnu poctu.
Pri tejto príležitosti sa teda chcem s vami podeliť o výňatky z jej denníka, ktoré mi vtedy pred desiatimi rokmi čítala a vysvetľovala v tej nemocničnej izbe. Pri ich vytrieďovaní, opravovaní a finálnej úprave som si dal záležať tak, ako to bolo v mojich silách.
Výsledkom je 19 usporiadaných inšpiračných bômb, ktoré sú ukážkou čistej životnej múdrosti. Ostáva mi len dúfať, že aj vy si z nich vezmete veľa hodnotného.
1. Mnoho a mnoho ľudí žije svoj život len z akejsi zotrvačnosti a neuvedomujú si, že si môžu všetko zariadiť podľa svojich predstáv.
Nežime tak, ako keby už bolo všetko dané a nemá zmysel sa o niečo pokúšať. Radšej objavme, v čom máme záľubu, objavme náš talent, našu vášeň, a buďme za ne vďační.
Neostávajme v závoze rozhodnutí druhých ľudí. Nedovoľme, aby nám druhí určovali, čo by sme mali chcieť. Namiesto toho začnime MY rozhodovať o každom jednom kroku na našej ceste!
Keď naplníme náš život niečím, pre čo máme zápal a nadšenie, bude to omnoho lepšie ako len stráviť život vyčkávaním a želaním si, aby sme mohli robiť to, čo sme vždy chceli robiť.
2. Najväčším požehnaním je kráčať po tej správnej ceste.
V živote nie je najdôležitejšie to, že sa nám podarí dosiahnuť niečo, čo si prajeme. V skutočnosti, tá naozaj plnohodnotná a osožná životná skúsenosť je, že sa usilujeme dosiahnuť to, po čom túžime.
To, na čom naozaj záleží, je tá nekonečná životná púť k horizontu. To, že pri love na naše životné ciele a sny sa posúvame vpred. Skrátka, to dôležité je mať v živote nejaké zmysluplné ciele, ktoré nami hýbu vpred, a taktiež, čo sme sa na našej životnej ceste naučili. Je to tak.
Ten hlavný dôvod, prečo prejsť z jedného miesta na druhé, je dozvedieť sa, čo sa nachádza medzi týmito dvoma miestami.
A práve tam vždy nájdeme to, pre čo máme vášeň, tam nájdeme lásku, tam získavame silu, a tam sa rodia nedoceniteľné spomienky, ktoré nám ostanú už navždy.
3. Ochota robiť ťažké veci nám otvára dvere k mnohým skvelým možnostiam.
Jedna z najdôležitejších schopností, ktorú môžeme počas života zámerne rozvíjať, je ochota prijať a popasovať sa s problémami a nepohodlím, ktoré nám život prinesie. Pretože tie najlepšie veci bývajú takmer vždy ťažké, aspoň na začiatku.
Keď sa ale problémami a nepohodlím necháme odradiť, môže sa stať, že navždy o tieto skvelé možnosti prídeme. Naučiť sa novú zručnosť je ťažké. Vybudovať firmu a začať podnikať je ťažké.
Napísať knihu je ťažké. Manželský život je ťažký. Byť rodičom je ťažké. Udržať si zdravie je ťažké. Všetky tieto veci sú však výnimočné a hodné každého jedného kúska nášho úsilia.
Začnime si to uvedomovať. Ak sa zlepšíme v tom, že budeme ochotne robiť aj náročné veci, je takmer isté, že už nebudeme mať problém pustiť sa do akejkoľvek menej náročnej úlohy.
4. Malé, nenápadné zmeny v našom prístupe sa v dlhodobejšom horizonte vždy prejavia.
Predstava, že je rozumné vo všetkom postupovať krok za krokom, sa nám môže zdať byť až absurdne samozrejmá. No z času na čas sa každému z nás stane, že na to zabúdame a túžime po okamžitom uspokojení.
Chceme, čo chceme, a chceme to hneď a zaraz! A práve táto naša dychtivosť nás občas zvedie k tomu, aby sme si naložili na plecia viac než sme schopní uniesť.
V takých chvíľach si vždy pripomeňme, že tristo vreciek múky na jedenkrát neodnesieme, no dokážeme ich na tristokrát odniesť po jednom vrecku. Malé, opakované pokusy nás postupne dovedú tam, kde chceme byť.
5. V šachu, ako aj v živote nikto nevyhráva tým, že sa pohybuje len dopredu.
Niekedy, ak chceme vyhrať, je dokonca potrebné urobiť ťah vzad. Občas, keď máme pocit ako keby sme utekali z jednej slepej uličky do ďalšej, môže to byť znamením, že vlastne nie sme na tej správnej ceste.
Možno až teraz zisťujeme, že nám bolo súdené ísť po ľavej ceste, hoci my sme si vybrali pravú. To je však celkom v poriadku. Život nás postupne učí, že je povolené obrátiť sa a ísť naspäť.
Ak teda musíme, otočme volant a poďme naspäť. Vzdať sa je niečo úplne iné ako začať odznova, tentokrát už v správnejšom smere.
6. Najväčšie životné sklamania sú často výsledkom našich neprimeraných očakávaní.
Keď sme ešte mladí, mávame mnoho očakávaní. No s každým pribúdajúcim rokom z našich očakávaní začne spravidla postupne ubúdať.
Podstatné tu je pochopiť, že ak sa naučíme naše nerealistické očakávania krotiť, ak sa dokážeme zmieriť s tým, že zďaleka nie všetko bude také, aké by to podľa nás „malo byť“, môžeme sa tak vyvarovať mnohému nepotrebnému stresu a sklamaniam.
Keď si zachováme pozitívny prístup k životu a otvorenú myseľ, veľmi rýchlo pochopíme, že život nie je nutne o nič ľahší či ťažší, ako sme si spočiatku mysleli.
Inými slovami, to „ľahké“ ako aj to „ťažké“ v živote nie je vždy v takej podobe, akú by sme predpokladali, a ani sa neobjavujú v tom čase, kedy by sme to najviac očakávali.
To však samozrejme vôbec nie je zlé – život je tým pádom omnoho zaujímavejší, musíme ho len chcieť tak vnímať.
7. Náš pravý charakter vidno v plnej kráse vo chvíľach, keď sa nám darí, ako aj vtedy, keď sme úplne na dne.
Keď sa nám podarí vystúpiť až na vrchol hôr, zachovajme si skromnosť. Keď sa ale budeme brodiť údolím, zachovajme si silu. A keď budeme niekde v strede, zachovajme si poctivosť.
A najmä v obzvlášť ťažkých dňoch, keď budeme mať pocit, že už to nevydržíme, spomeňme si na to, že zatiaľ sme na 100 % zvládli všetky naše najťažšie dni.
8. Život sa mení zo dňa na deň. A takisto sa môžeme zmeniť aj my.
Keď na nás doľahnú ťažké časy, máme sklon odhadovať a domnievať sa, že v budúcnosti nás čaká viac-menej to isté. Je však zvláštne, že keď sa nám v živote darí, uvažujeme týmto spôsobom len zriedka.
Všetci si dobre uvedomujeme, aký prchavý je smiech, úsmev či ten hrejivý omračujúci pocit šťastia. Keď zažívame pekné chvíle, uvedomujeme si ich neobyčajnú hodnotu, a keď už pominú, ochotne pokračujeme v živote ďalej.
Avšak keď sme skleslí, keď zápasíme s problémami alebo keď sme ustráchaní, uvažujeme zväčša inak. Vtedy sa totiž domnievame, že zajtrajšok bude presne rovnaký ako dnešný deň, čím si iba spôsobujeme ďalšiu bolesť.
Takýto prístup je názornou ukážkou zacykleného, sebanaplňujúceho proroctva. Ak budeme stále myslieť iba na to, čo sa už stalo, čo bolo povedané, čo sme cítili, potom budeme aj do budúcnosti stále hľadieť cez tie isté, zašpinené okuliare.
Nech by sme potom robili čokoľvek, cez tieto zašpinené okuliare, alebo presnejšie, zahmlené usudzovanie, sa nám nikdy nepodarí pozerať jasne a sústredene.
Ak to nezmeníme, budeme sa stále len ospravedlňovať, oživovať si a podporovať náš „vynosený“ a najmä nepravdivý pohľad na svet.
9. Môžeme bojovať a vyhrať iba tie bitky, ktoré sa týkajú dneška.
Bez ohľadu na celkovú situáciu, zmysluplne možno vybojovať iba tie bitky, ktoré sa nás týkajú práve dnes. Avšak včerajšok a zajtrajšok sú dve večnosti, ktoré vedia našou mysľou riadne zatočiť.
Ak sa teda chceme pustiť aj do tých bitiek, ktoré patria už včerajšku alebo ešte len zajtrajšku, musíme rátať len s tým, že náš život bude mimoriadne ťažký a komplikovaný.
10. Nebyť „OK“ po celý čas je celkom v poriadku.
Niekedy to jediné, čo ešte vnímame našou unavenou mysľou a boľavým srdcom, je, že nie sme OK. Pociťovať túto emóciu je však úplne ľudské a keď to akceptujeme, budeme cítiť, že sa nám trochu uľavilo.
Isteže, netreba ani zvlášť rozmýšľať nad tým, že nie je OK, keď niekto, koho sme milovali, už nie je viac nažive, už nedýcha a už viac nedáva svoje cenné dary tomuto svetu.
Samozrejme, že nie je OK, keď sa nám všetko rozpadne a ostaneme zapadnutí pod troskami, ktoré zostali z nášho vysnívaného života. Určite nie je OK, keď na bankovom účte sme blízko nuly a na obzore sa nečrtá žiadna nádej, že by sa naša finančná situácia mala zlepšiť.
Je úplne jasné, že nie je OK, keď nás zradí a zlomí nám srdce niekto, komu sme verili. Nie je OK, ak sme emocionálne vyšťavení do tej miery, že ráno nedokážeme vstať z postele.
A tiež nie je OK, ak sa topíme v neúspechu, hanbe alebo žiali, o ktorých sme predtým nemali ani poňatia.
Nech už je príčina ťažkého životného obdobia akákoľvek, je dobré si uvedomiť, že nebude trvať navždy. V ťažkých chvíľach bude stačiť, keď pochopíme aspoň toto. Už len to bude viac než OK.
11. Citlivosť treba vnímať ako skutočnú silu.
Hoci je citlivosť v našej kultúre vnímaná ako slabosť, pravdou je, že intenzívne pociťovanie nie je prejavom slabosti; je prejavom ľudskej bytosti, ktorá je skutočne nažive a ktorá vie, čo je to súcit.
Citlivá osoba nie je zlomená či slabá; to spoločnosť a jej chápanie sa stali dysfunkčnými a neschopnými vnímať akékoľvek emócie. Nie je absolútne žiadna hanba na tom, keď vyjadríme naše autentické pocity.
Ľudia, ktorých označujú za „precitlivených“ či „komplikovaných“, sú práve tí, vďaka ktorým ešte neumrela nádej na uvedomelejší, láskavejší a humánnejší svet.
A preto by sme sa za naše city, úsmevy a slzy nikdy nemali hanbiť – do tohto sveta prinášajú svetlo.
12. Ak sa zdôveríme niekomu, komu na nás záleží, môže nám to vyliečiť zlomené srdce.
Keď máme hlboko zlomené srdce, môžeme mať pocit, ako keby sme sa stratili v lese – žiadna cesta spočiatku nikam nevedie. A keď nás uprostred lesa zastihne noc, je isté, že už neuvidíme žiadne svetlo, ktoré by nám mohlo ukázať cestu domov.
Keď ale počkáme, kým znova vyjde slnko, a keď stretneme niekoho, kto nám porozpráva príbeh o tom, ako on sám prenocoval na tom istom tmavom mieste, a potom predsa len pokračoval životom ďalej, často nám to dodá tú nádej, ktorú práve potrebujeme.
13. Aj chvíle o samote sú dôležité.
Často nám pomôže, keď sa niekomu môžeme vyrozprávať. Všetko však s mierou. Chvíle, keď sa cítime osamelo, sú často presne to, čo potrebujeme, aby sme mohli byť naozaj sami sebou.
Toto je mimochodom asi jedna z najkrutejších irónií života. Osamelosť je potrebná, pretože keď sme sami, získavame odstup od našich záväzkov, nemusíme nič predstierať, začíname znovu počuť svoje vlastné myšlienky a začíname znova vnímať, čo nám hovorí naša intuícia.
Pripravme sa tiež na to, že v živote zažijeme chvíle, keď náš svet bude naozaj veľmi tichý, a jediné čo budeme vtedy počuť, bude tlkot nášho srdca. Preto sa učme načúvať jeho hlasu, inak sa môže stať, že nikdy nepochopíme, čo nám chcelo povedať.
14. Na to, aby sme boli šťastní, väčšinou nepotrebujeme nič viac než už máme. Vlastne, často by nám stačilo aj menej.
Ak nám už nadobúdanie nových vecí neprináša do života žiadne šťastie, skúsme presný opak a začnime sa ich zbavovať.
Náš život bude omnoho jednoduchší a radostnejší, keď ho očistíme od všetkého toho emocionálneho a materiálneho neporiadku, kvôli ktorému bol doteraz zbytočne komplikovaný.
15. Každý náš deň začnime s láskou, láskavosťou a s vďačnosťou. Budeme sa tak cítiť neporovnateľne lepšie ako keby sme náš deň začali s presne opačným postojom.
Vždy, keď sa ráno prebudíme, pomyslime na to, aké je to privilégium, že vôbec sme nažive – že sme, vidíme, počujeme, myslíme, milujeme, že máme niečo, na čo sa môžeme tešiť.
Často si to ani neuvedomujeme, ale každú túto zdanlivo malú a samozrejmú súčasť nášho života možno považovať za šťastie – a radosť je sprievodný pocit, ktorý sa začne objavovať vždy, keď začneme byť za toto všetko vďační.
Treba si uvedomiť, že šťastie nás nerobí vďačnými, ale práve naopak – šťastie budeme pociťovať vtedy, keď začneme byť vďační. Zaveďme si taký malý rituál.
Prvá vec, ktorú spravíme ráno hneď po tom, ako sa zobudíme, bude, že si začneme všímať dobro vo všetkom, čo už je naše. Týmto spôsobom potom budeme vidieť viac dobra vo všetkom, s čím sa v priebehu dňa stretneme.
16. Starostlivo zvážme, s kým chceme tráviť náš čas. Je to dôležitejšie než by sme si mysleli.
Trávme náš čas s dobrými, milými a láskavými ľuďmi. Preferujme spoločnosť ľudí, ktorí sú bystrí, majú chuť do života, ideálne, ak zmýšľajú podobne ako my.
Vzťahy by nám mali pomáhať a nie nám ubližovať. Obklopujme sa takými ľuďmi, ktorí majú tie osobnostné črty, aké chceme mať aj my.
Vyberajme si takých priateľov, pri ktorých budeme cítiť vďačnosť a hrdosť za to, že ich poznáme, takých, ktorých obdivujeme a tiež takých, ktorí nás milujú a rešpektujú.
Jednoducho, buďme s tými ľuďmi, ktorí už len svojou prítomnosťou o niečo viac rozjasnia náš deň. Je to skutočne tak – ľudia, s ktorými sa my rozhodujeme tráviť náš čas, do veľkej miery ovplyvňujú, aký človek sa z nás napokon stane.
Život je proste príliš krátky na to, aby sme strácali čas s niekým, kto z nás vysáva všetko šťastie. Keď sa ale od týchto ľudí oslobodíme, oslobodíme sa, aby sme boli takí, akí NAOZAJ sme. A byť takí, akí NAOZAJ sme, je jediný spôsob, ako žiť čestný, úprimný a ozajstný život.
17. Zdravé hranice vo vzťahoch nám môžu zachrániť život.
Keď k nám niekto znova a znova pristupuje tak, ako keby sme boli len jedna z mnohých možností, treba mu možno obmedziť výber tým, že už nebudeme preňho len tak ľahko dostupní.
Pravdepodobne to tak bude lepšie pre všetkých. Občas sa skrátka asi musíme učiť byť aj trochu ľahostajní, hoci nám to môže byť proti srsti.
Pretože občas sa môže stať, že pre niekoho, kto pre nás znamená veľmi veľa, my neznamenáme takmer nič. Nie je to žiadna hrdosť či pýcha – je to len zdravá sebaúcta.
Nedávajme všetok náš čas a priestor niekomu, kto má o nás len veľmi malý záujem. Začnime si uvedomovať svoju vlastnú hodnotu a dobré veci, ktoré môžeme svetu ponúknuť. A najmä, nikdy sa neuspokojme s niečím menej, než na čo naozaj máme.
18. Práve v tých najťažších životných chvíľach sa ukáže pravá povaha ľudí, ktorí celý čas hovorili, ako im na nás záleží.
Zamyslime sa nad tým, ktorí ľudia tu s nami boli od samých začiatkov a tiež, ktorí boli pri nás v tých najťažších momentoch. Buďme vďační aj za tých, ktorí nás nechali tak.
Aspoň sme sa mohli ďalej rozvíjať na tom prázdnom mieste, ktoré po nich zostalo. A tiež nám to pomohlo spomenúť si na tých, ktorí nás milovali aj vtedy, keď sme sa cítili byť nemilovaní. Budeme si ich potom vážiť ešte viac.
19. Svet je vždy plný nových príležitostí, ktoré na nás čakajú.
Nikto neprejde životom len tak bez toho, že by nestratil niekoho, koho miloval, že by neprišiel o niečo, čo potreboval, alebo o niečo, o čom bol presvedčený, že to tak malo byť.
No sú to práve tieto straty a prehry, vďaka ktorým sme dnes silnejší a práve ony nás posúvajú k budúcim príležitostiam. Ak už sme teda rozpoznali naše nové príležitosti, prijmime ich.
Vyhľadávajme nové vzťahy a nové situácie s tým vedomím, že vstupujeme na nepoznané územie života.
Buďme pripravení učiť sa, buďme pripravení na nové výzvy a najmä, buďme pripravení, že nové skúsenosti a noví ľudia nám môžu navždy zmeniť život.
Myšlienky na záver a sľub
Týmto by som teda chcel zakončiť krátku poctu, ktorú vzdávam mojej starej mame. Spomenul som si ešte na jednu báseň od Christiana D. Larsona. Moja stará mama ju mala prilepenú na chladničke, keď som bol ešte dieťa.
A keď som už bol dosť veľký na to, aby som tej básni rozumel, stará mama mi z nej spravila fotokópiu. Dnes, takmer o 30 rokov neskôr, mám tú samú fotokópiu zalaminovanú a prišpendlíkovanú na nástenke v mojej kancelárii.
Tak, a teraz si už poďme prečítať slová, podľa ktorých sa snažím žiť najlepšie, ako viem:
„Sám sebe sľubujem,
že budem taký silný,
aby nič nemohlo narušiť pokoj v mojej mysli.
Že každému, koho stretnem,
budem priať iba zdravie, šťastie a blahobyt.
Že každému môjmu priateľovi poviem,
aký je pre mňa naozaj výnimočný.
Že vo všetkom budem hľadať najmä tú svetlú stránku
a k životu budem pristupovať iba s optimizmom.
Že budem mať len dobré úmysly, budem konať len dobro
a že budem očakávať len to dobré.
Že z úspechu druhých budem nadšený rovnako
ako z môjho vlastného.
Že sa už nebudem viac vracať k chybám v minulosti
a radšej budem vyvíjať úsilie k väčším budúcim úspechom.
Že po celý čas budem nosiť radostný výraz
a každej živej bytosti, ktorú stretnem, podarujem úsmev.
Že zdokonaľovaniu seba samého venujem toľko času
aby mi neostal žiaden na kritizovanie druhých.
Že budem dosť veľký na to, aby som nemal žiadne obavy, dosť vznešený na to, aby som sa nehneval, dosť silný na to, aby som sa nebál,
a najmä, dosť šťastný na to, aby problémy nemali tú moc stiahnuť ma so sebou dole.
Že pri všetkej skromnosti budem mať o sebe len dobrú mienku, ktorú pred svetom nebudem ukrývať.
Dám mu ju však poznať nie v hlasných slovách, ale vo veľkolepých skutkoch.
Že budem žiť vo viere, že celý svet bude na mojej strane,
pokiaľ ostanem verný tomu najlepšiemu, čo je vo mne.“
A teraz je už rad na vás…
Popremýšľajte, s ktorým bodom resp. múdrosťou v článku sa stotožňujete najviac a prečo.
Spracovala: Silavedomia.sk
Marta Badová says
supr ano
Matus says
S vdacnostou, ze som pokornejsi a vnimavejsi, ako doteraz.Dakujem.