Tento neuveriteľný príbeh si na internete prečítalo obrovské množstvo ľudí len v priebehu pár minút. Táto spáva je dojemná…poučením pre nás všetkých.
Stredoškolský futbalista zachránil malého chlapca s okuliarmi pred šikanovaním. Mnohí ho považovali za bifľoša, ale on sa ho zastal.
Až o štyri roky neskôr, ako sa stretli a stali sa najlepšími priateľmi, sa dozvedel skutočný dôsledok svojho činu láskavosti.
Tu je celý príbeh:
Jedného dňa, keď som bol prvákom na strednej škole, som videl spolužiaka, ako išiel domov zo školy. Vyzeral, že si so sebou domov nesie všetky knihy.
Pomyslel som si: „Prečo by si niekto v piatok niesol domov všetky knihy? Musí byť naozajstný bifľoš.“
Mal som na víkend nejaké plány (oslavu a futbalový zápas v sobotu), tak som len pokrčil plecami a išiel som ďalej.
Keď som kráčal cestou, videl som chlapcov, ako za ním utekajú. Dobehli ho a zhodili mu všetky knihy, ktoré držal v rukách. Následne ho potkli tak, že spadol do blata.
Jeho okuliare odleteli a videl som, že dopadli asi 3 metre od neho do trávy. Začal ich hľadať a ja som videl smútok v jeho očiach. Súcitil som s ním.
Tak som bežal k nemu a ako sa plazil po štyroch a hľadal svoje okuliare, všimol som si slzy v jeho očiach.
Keď som mu podal okuliare, povedal som mu: „Tí chlapci sú hlupáci. Naozaj by mali dostať doživotie.“ Pozrel sa na mňa a povedal: „Áno, ďakujem.“ Usmial sa na mňa. Bol to jeden z tých úsmevov, ktoré odzrkadľujú vďačnosť.
Pomohol som mu pozbierať jeho knihy a spýtal sa ho, kde býva. Ako sa ukázalo, býval blízko mňa, tak som sa ho spýtal, prečo som ho nikdy predtým nevidel.
Povedal, že odišiel už skôr na súkromnú školu. Nikdy som sa predtým nezdržiaval pri deťoch zo súkromnej školy.
Volal sa Kyle. Celý čas sme sa spolu rozprávali na ceste domov. Ja som mu nosil knihy. Ukázal sa byť celkom v pohode. Opýtal som sa, či by si nechcel so mnou a mojimi priateľmi zahrať v sobotu futbal. Súhlasil.
Boli sme spolu celý víkend a čím lepšie som ho spoznal, tým viac sa mi páčil. A to isté si o ňom mysleli moji priatelia.
V pondelok ráno som Kyla videl znovu s obrovskou kopou kníh. Zastavil som ho a opýtal sa: „Doparoma, chlapče, s tou kopou kníh, ktoré každý deň nosíš, si vypracuješ riadne svaly.“
Len sa na mňa usmial a podal mi polovicu svojich kníh. V priebehu nasledujúcich štyroch rokov sme boli najlepšími kamarátmi.
Keď sme boli starší, premýšľali sme o vysokej škole. Kyle sa rozhodol ísť na Univerzitu Georgetown a ja na Univerzitu Duke.
Vedel som, že by sme chceli byť kamarátmi navždy, ale nikdy som si nemyslel, že by bola vzdialenosť taký problém.
Chcel som sa stať lekárom a nakoniec som sa rozhodol pre štúdium podnikania za futbalové štipendium.
Kyle prednášal rozlúčkovú reč v našej triede. Celý čas si ho doberali, že je bifľoš. Mal pripravený prejav aj na promócie. Bol som taký rád, že som nemusel rozprávať ja.
V deň promócií som videl Kyla. Vyzeral úžasne. Bol jedným z tých chlapcov, ktorí našli samých seba na strednej škole.
Zosilnel a v okuliaroch vyzeral naozaj dobre. Mal viac schôdzok s dievčatami ako ja a tie ho skutočne milovali. Chlapče, niekedy som žiarlil.
Dnes bol jeden z jeho dní. Videl som, že bol pred prejavom nervózny. Tak som ho potľapkal po chrbte a povedal: „Hej, chlapče, budeš skvelý!“
Pozrel sa na mňa s jedným z jeho pohľadov (so skutočnou vďačnosťou) a usmial sa. „Vďaka.“ povedal.
Keď začínal svoju reč, odkašľal si a začal.
„Promócie sú časom na to, aby sme poďakovali tým, ktorí nám pomohli prejsť cez tieto ťažké roky. Našim rodičom, učiteľom, súrodencom, možno trénerovi…ale hlavne našim priateľom.
Som tu, aby som vám povedal, že byť niekomu priateľom je ten najkrajší darček, ktorý mu môžete dať. Rozpoviem vám svoj príbeh.“
Na Kyla som sa len pozrel s pochybnosťou, ako začal rozprávať príbeh, keď sme sa prvýkrát stretli. Priznal sa, že mal v pláne cez víkend spáchať samovraždu.
Hovoril o tom, ako si vypratal svoju skrinku, aby to jeho mama nemusela neskôr robiť a niesol si svoj omamný jed domov. Pozorne sa na mňa pozrel a usmial sa.
„Našťastie som sa zachránil. Môj priateľ ma zachránil pred týmto hrozným konaním.“ Počul som zhíknutie, ktoré sa prevalilo davom, keď tento obľúbený, príťažlivý chlapec všetkým povedal o svojom najslabšom okamihu.
Videl som jeho mamu a otca, ako sa na mňa vďačne usmievali. Až v tomto momente som si uvedomil skutočnú hĺbku svojho činu.
Nikdy nepodceňujte silu vášho konania. S jedným malým gestom môžete zmeniť život človeka.
Zdroj: inspiremore.com
Pridaj komentár